- 14. apríl 2016 -
- 26. február 2016 -
- 9. apríl 2015 -
- 30. júl 2014 -
- 3. január 2014 -
- 3. január 2014 -
- 13. december 2013 -
- 10. november 2013 -
- 3. november 2013 -
- 24. október 2013 -
- 3. október 2013 -
- 9. august 2013 -
- 18. marec 2013 -
- 16. september 2012 -
- 19. jún 2012 -
- 17. jún 2012 -
- 19. marec 2012 -
- 12. marec 2012 -
- 23. november 2011 -
- 10. október 2011 -
- 5. október 2011 -
- 5. jún 2011 -
- 20. máj 2011 -
- 21. apríl 2011 -
- 4. apríl 2011 -
- 15. marec 2011 -
- 28. február 2011 -
- 18. február 2011 -
- 15. február 2011 -
- 11. február 2011 -
- 1. december 2010 -
- 1. november 2010 -
- 18. október 2010 -
- 29. september 2010 -
- 29. september 2010 -
- 20. september 2010 -
- 10. apríl 2010 -
- 12. február 2010 -
- 20. december 2009 -
- 18. december 2009 -
- 9. september 2009 -
- 10. apríl 2009 -
- 23. apríl 2008 -
- 22. apríl 2008 -
- 4. január 2008 -
- 6. december 2007 -
- 4. december 2007 -
- 20. november 2007 -
- 29. október 2007 -
- 22. jún 2007 -
- 17. máj 2007 -
- 17. január 2007 -
- 15. január 2007 -
- 30. december 2006 -
- 22. november 2006 -
- 22. apríl 2006 -
- 23. december 2005 -
- 15. apríl 2005 -
- 12. máj 2004 -
- 30. december 2003 -

Všetci sme Jozef K.

Kam? Kam to všetko zmizlo? Kde je to? Kde sa stratila spravodlivosť? Kam zmizla morálka? Človek by si podobné otázky za posledné roky na Slovensku veruže mohol klásť po stovkách. Jedným z dôvodov – aj slovenská kritika to pri každej príležitosti rada pripomína – prečo sa slovenské divadlo nachádza v kríze, je práve to, že stratilo chuť alebo silu tieto otázky klásť. Klásť ich nahlas a nemať strach z toho, že môže zaťať do živého... SkRAT je iný. Jeho poprední členovia, resp. spoluzakladatelia si už od úplného začiatku zvolili cestu undergroundu, ktorý otvorene kritizuje. Ako jediní tak prebrali úlohu akéhosi spoločenského divadelného komentátora. (1) 

Na počiatku inscenácie Proces Procesu Procesom bol dokument, a ten dokument bol od Zuzany Piussi. Film Nemoc tretej moci, nezávislá snímka natočená poctivou skrytou kamerou, otvorene hovorí o realite politiky jedného z najkontroverznejších predstaviteľov slovenskej justície Štefana Harabina a o zúfalom boji bežného občana za spravodlivosť (dokument sa končí slovami jednej z účastníčok tohto boja, ktorá so slzami v očiach kladie otázku: „Povedzte, oplatí sa bojovať?). Autorke Zuzane Piussi hrozilo za tento film dvojročné väzenie – dvadsať rokov po rozpade komunizmu a v štáte, ktorý sa označuje za demokratický. Bohužiaľ, taká je slovenská realita. Je taktiež veľmi smutné, že divadlo, ktoré svojou poetikou a témami vybočuje z bežnej konvencie, na ktorú je slovenský divák zvyknutý, sa stalo po strate priestorov na Námestí SNP takpovediac bezdomovcom.

Prečo taký dlhý úvod? Práve dokumentárna práca bola pre divadlo SkRAT prvotným impulzom k vytvoreniu inscenácie, ktorá tematicky na jej dokument nadviazala. Dušan Vicen si ako základný kameň zobral kľúčovú situáciu z Kafkovho Procesu: boj obyčajného človeka proti veterným mlynom. Finálna verzia scenára však obsahuje viaceré intertextuálne presahy. Napr. spomína Dostojevského: „Všade samý právnik. Však to sa rozmnožuje jak potkany!!! A prečo? Lebo nemajú prirodzeného nepriateľa! Oni všetkých ostatných postupne odstavili a teraz sa nekontrolovateľne množia. Lenže po niekom musia aj šliapať. A tak jediný, kto sa môže množiť popri nich, sú Smerďakovovci! Vicen takisto ponúka v texte mnohé citácie z Nemoci tretej moci a výrok z blogu Radoslava Procházku (2): „Žijeme v krajine, kde akákoľvek verejná právomoc nie je vnímaná ako dočasná služba, ale ako korisť.

Divák zvyknutý na „skratovskú“ poetiku vie, že ich inscenácie sa pohybujú na hranici činohry a performancie. Herci tohto divadlo často reprezentujú nielen postavy, ale aj samých seba, svoje individuálne občianske postoje a názory. Texty vznikajú formou kolektívneho písania a výsledným tvarom nie je dramatický text v klasickom zmysle slova, ale skôr zmes scénok, dalo by sa povedať až etúd na veľmi konkrétne témy. Nie je tomu inak ani pri Procese. Pätnásť obrazov spája jediné: boj jednotlvca proti skorumpovanému štátu.

Postavu ženy stvárňuje Jana Oľhová, prvýkrát hosťujúca v divadle SkRAT. Táto žena prechádza celou inscenáciou v pozícii „tichej“ pozorovateľky, investigatívnej novinárky a bojovníčky za spravodlivosť. Za ňou prichádzajú predstavitelia „mafie bielych koreňov“ (pojem, na ktorý sa často odkazuje práve v dokumente Nemoc tretej moci); mafia, ktorej členovia nie sú gangstri, ako ich poznáme, ale naopak vysoko postavení politici, eventuálne sudcovia. Žena sudcom rozpráva podobenstvo z Kafkovho Procesu. Príbeh o tom, ako sa obyčajný človek snažil dostať cez dvere „Zákona“. Sudcovia (alebo mafia?) Janu povrchne počúvajú, jej rozprávanie prerušujú rôznymi historkami, až napokon konštatujú, že z podobenstva nepochopili „ani hovno“

Tento obraz stáva sa leitmotívom inscenácie. Uvádza nás do sveta ľudí, ktorí by chceli byť sudcami, ale morálne na to nedostačujú, ba čo je horšie, svoju nemorálnosť si neuvedomujú alebo si v nej priam hovejú.

Po podobenstve nasleduje dialóg vysokopostavených právnikov, ktorí sa na tému morálky rozprávajú pri mechanicky predvádzanej súloži, pričom žena je schopná vybavovať naďalej „stránky“ vo svojej kancelárii. V portréte slovenského súdnictva sa pokračuje prostredníctvom niekoľkých ďalších dialógov. Obyčajná žena prichádza do „súdnického“ bufetu, pretože majú vraj najlepší vyprážaný syr široko ďaleko. Syr jej však môžu dať až vtedy, keď ju z niečoho obvinia, čo žena s radosťou prijíma. Vzápätí zapôsobí myšlienka, ktorá zaznie z úst Ľuba Burgra: „Viete, ja mám taký pocit, že väčšina ľudí si tu len tak poprdkáva... chápete, čo chcem povedať? Že prídu tam, kam musia, lebo musia, zjedia, čo im naložia, odprdnú si a povedia... chvala bohu dnes to mám za sebou... že toto je teraz relevantný postoj.“

Nasleduje obraz rozhovoru vo väzení: investigatívna novinárka prichádza vyspovedať väzňa, ktorý, ako sa ukáže, reprezentuje Kafkovho Jozefa K. (Vlado Zboroň). Dialóg naznačuje, že novinárka sa s ním nestretáva prvýkrát. Jozef K. v priestore, ktorý nepresahuje rozmery telefónnej búdky, takmer nahý začína rozprávať príbeh o tom, ako sa dostal do basy. Snažil sa pomôcť svojmu bratovi, ktorý naletel a uzavrel zmluvu, ktorá ho stojí nemalé peniaze. Aktuálne mu hrozí exekučné konanie na byt. Tak zobral všetky peniaze, čo mal našetrené, naštartoval auto a letel mu to odovzdať. Pri ceste domov ho zastavia policajti: chcú ho pokutovať za to, že nemá rozsvietené svetlá. K. sa snaží situáciu urovnať vtipom a vyzve policajta, aby ho zastrelil: „... pretože človek ako ja, človek, ktorý nesvieti, nemá právo žiť.“ O týždeň dostane predvolanie, nasleduje obvinenie z napadnutia verejného činiteľa, súd a väzenie. Túto absurdnú historku možno vnímať ako narážku na povesť, podľa ktorej dostali policajti nariadené, aby vodičov na cestách pokutovali, hoci by to mali byť vyfabulované obvinenia. Svedectvo, ktoré chcel K. podať, ostáva však nevypočuté, pretože Oľhovej investigatívna novinárka monológ nenahrala. A „mafia bielych golierov“ spokojne prechádza po priestore javiska a kŕmi sa mäsom voliča-občana-diváka.

V obsahovo aj režijne vrcholnom obraze je zakomponovaná audionahrávka zo súdneho procesu s Miladou Horákovou. Počujeme autentické hlasy sudcov a obžalovanej a vidíme Ľuba Burgra a Janu Oľhovú, reprezentujúcich v tej chvíli pomyselnú vzorku obyvateľstva, ako pokračujú v dialógu nijako neovplyvnenom tým, čo práve počuli. V ďalšom obraze sa dostávame do nie tak dávnej minulosti slovenského verejného života. Protest Gorila. Dialóg investigatívnej novinárky a jej kolegu priamo odkazuje na organizátorov veľkých demonštrácií: „Nie, nie... len sa pozrite, čo sa tu deje... to už ľudia nemôžu nechať tak... ľudia sa už neboja, už tu nezatýka tajná polícia, nevybuchujú tu autá... ľudia majú informácie... vedia si urobiť názor... vy to fakt nevidíte? Vy fakt nevidíte, ako sa prebúdza tá občianska spoločnosť?“ – Na čo jej kolega agresívne reaguje: „Čo to trepeš!!! /.../ Však keď sa aj objaví nejaká posratá petícia, je tam vždy tých istých dvesto podpisov!!!“

Inscenácia sa končí zvláštnou parafrázou, skoro až paródiou záveru Nemoci tretej moci, kde dochádza ku konfrontácii dcéry zosnulej sudkyne Magdy Laukovej a „kolegyne“, ktorá, keď mala svedčiť v Laukovej prospech, vopchala hlavu do piesku. Očakávali by sme osobu, ktorá kričí na neprebudený dav (3), lenže ona len spokojne sedí za stolom spolu s investigatívnou novinárkou a nezainteresovane popíjajú kávu. Naskytá sa nám obraz „poprdkávajúceho“ obyvateľstva, o ktorom na začiatku inscenácie hovorí Burgr: najedlo sa, napilo, odprdlo a spokojne si môže naďalej existovať.

Dušan Vicen v tejto inscenácii výrazne pracuje s výtvarnou stránkou, ktorá dopĺňa myšlienky povedané v jednotlivých scénach. Dominantným princípom sú zrkadlové dvere, v ktorých divák neustále vidí svoj odraz. Vicen využíva tento prvok dvojznačným spôsobom – robí z diváka jednak očitého svedka (divákov odraz je neustále prítomný), jednak spolupáchateľa. Tak sa stáva, že v situáciách, keď sa na okamih hľadisko rozsvieti a na javisku sa nedeje nič, akoby divadelné predstavenie vytvárali len diváci, ich odrazy a scéna. SkRAT akoby sa nás pýtal: „Súhlasíte s videným? Ste proti tomu, čo vidíte? Máte na to nejaký názor?“ Neponúka jasnú odpoveď, ostáva len znepokojivý pocit „spoluúčasti“.

Ďalšou silnou dominantou inscenácie, ktorá slúži aj ako prepojenie s Kafkom, je takmer neustále prítomná projekcia na horizonte, ktorá zobrazuje virtuálne veľkomesto, posiate menom postavy Jozefa K. vo všetkých svetových jazykoch. Pôsobivá je taktiež kostýmová zložka – najmä v prípade „mafie bielych golierov“ – muži od pása hore vyzlečení, prezentujúci svoje nevábne „pupky“. Cez oči nosí pásku, aké mávajú na fotografiách obvinení. Ostatné postavy sa v inscenácii objavujú vo viac-menej civilnom oblečení (jedná sa o pracovné obleky právnikov, resp. politikov).

Vicenova práca s výtvarnou zložkou podčiarkuje ostrú kritiku súdnej politiky Slovenska – čím slušnejší oblek postava má, tým neslušnejšie je jej vychovanie.

Podobne ako výprave rezonovala aj scénická hudba a opakujúci sa citát z Albanioniho Adagia g mol (táto baladická skladba slúžila ako ústredný hudobný motív aj vo filmovom Procese Orsona Wellesa).

Jana Oľhová, herečka špecifického zjavu a prejavu v inscenácii potvrdzuje svoj veľký zmysel pre nadsázku a priam „brechtovský“ odstup. Oľhová v takomto divadle, najmä vďaka bohatej skúsenosti s textami modernej drámy, pláva ako ryba vo vode. V jej prejave sa striedajú momenty ostrej irónie, až cynizmu s momentmi subtílneho civilizmu. Inge Hrubaničová stvárňovala právničku, čo prichádza o ilúzie. Hrubaničová emočne vypäté momenty (najmä obraz, kedy sa u nej doma objavuje „mafia bielych golierov“) zvládla správnou prácou s emóciami, ktoré nikdy neprekračujú únosnú mieru. Jozef K. Vlada Zboroňa je zo začiatku žoviálny, jednoduchý človek, ktorý sa mení pred našimi očami na „vyhoreného“ muža, absolútne nemohúceho voči vyššej moci.

Proces Procesu Procesom je mimoriadne potrebná inscenácia. A to napriek miestami príliš repetitívnym motívom, opakujúcim sa textom. Viac ako na technickú stránku inscenácie sa totiž tvorcovia sústredia na výpoveď. Je dôležité, že Vicen, Burgr a spol. sa rozhodli ísť cestou otvoreného pomenovania spoločenských problémov, aj keď neponúkajú návod, ako z nich von.

 

Proces Procesu Procesom (pôjdeš do basy? hajzel!), spoluautori textov, účinkujúci Vít Bednárik, Ľubo Burgr, Daniela Gudabová, Inge Hrubaničová, Milan Chalmovský, Vendula Kasalická, Jana Oľhová, Vlado Zboroň, scenár, réžia, scénografia Dušan Vicen, hudba Rado Chrzan, Ľubo Burgr a Martin Kokavec, vizuálna spolupráca Boris Vitázek, technická spolupráca Martin Kokavec, Divadlo SkRAT, premiéra: 25. 2. 2013

 

(1) SkRAT V SADU: Paranoja a Umri, skap a zdochni...!!! (J. Šebesta: Stoky Stoky – časť tretia. 3/2006); Smutný život Ivana T. (M. Ulmanová: Stoky Stoky V., 1/2009); Napichovači a lízači (J. Škorpil: Čekání na Novou drámu, 4/2011).

(2) Poslanec Národnej rady Slovenskej republiky

(3) Právnička, ktorú hrá Inge Hrubaničová, spočiatku vyslovuje vety typu „má zmysel urobiť napríklad aj nejaké sebazničujúce rozhodnutie... ak je v záujme nejakej pravdy, alebo morálky...“

Tomáš Procházka, Svět a divadlo 03/2013, s. 89 – 92