Za štyri mesiace dve premiéry, taká je kvantitatívna bilancia najnovších prírastkov do repertoáru bratislavského divadla SkRAT. Divák sa môže radovať, môže porovnávať, dokonca si môže vybrať favorita podľa svojho vkusu a preferencií. Napokon, kritik rovnako tak. Alebo by sa obe skupiny mali radšej kochať rôznorodosťou hereckých, autorských i tematických čriepkov, z ktorých sú inscenácie vyskladané? Môžeme dokonca hovoriť o dvoch tvárach SkRATu?
Literárne vs. kolektívne
Posledná premiéra roku 2015 Donors, swingers a iné experimenty... prináša originálne vyhranenú predstavu o bezútešnosti nášho súčasného sveta tak, ako ju kreuje Dušan Vicen, ktorého poznáme ako režírujúceho i hereckého člena súboru SkRAT, ale aj ako dramatika, ktorému vyšiel knižne výber šiestich divadelných hier (Hry, 2013). Nie náhodou spomínam aj jeho spisovateľské filiácie: do pomyselného chaosu autorskej kolektívnej tvorby prináša jeho osobnosť určitú literárnu erudíciu a sofistikovanosť, ale aj záľubu v intertextualite, mystifikáciách, v koketérii s tzv. poklesnutými žánrami (predovšetkým detektívka). Toto všetko sa odzrkadľuje aj v jeho najnovšej inscenácii Donors, swingers...
Naopak, Extrakty a náhrady, prvá premiéra nového roka 2016, je autorskou inscenáciou, ktorá vznikla metódou kolektívnej tvorby, bez režisérskej supervízie, pričom jej autormi sú zároveň aj jej účinkujúci (Inge Hrubaničová, Ľubo Burgr, Vlado Zboroň a Milan Chalmovský). V tom je jej silná stránka. Napokon, táto metóda je pre zúčastnených overená. Dôležité miesto v nej má aj improvizácia – keďže herci sú aj autormi svojich hereckých partov, môžu si dovoliť voľne a spontánne sa odkláňať od doslovnosti textu – orientačného scenára. Do textov sa dostáva osobné, postavy sa volajú reálnymi krstnými menami hercov. Súbor a jeho členovia zároveň určujú myšlienkový priestor, v ktorom sa odohrávajú situácie. Témy, ktoré na javisku rozvíjajú, sú im evidentne blízke a výsledný tvar je herecky presvedčivý a divadelne pozoruhodný aj sám osebe – bez výrazných scénografických nápadov, VJ premietaní či bez priliehavých hudobných čísel.
Kto riadi naše životy?
Iná východisková situácia tvaruje inscenáciu Donors, swingers... V nej Dušan Vicen ako autor scenára, výtvarného konceptu i ako režisér konštruuje zvláštne dystopické univerzum, v ktorom sú chlad, odľudštenie a emocionálna sterilnosť postáv umocnené všadeprítomnou bielou farbou, ktorá dominuje výtvarnej výprave. Inšpiráciou mu je slávny Bulgakovov román, z ktorého si požičiava postavu iluzionistu a zároveň posla z pekla Wolanda (V. Bednárik). Spolu s ním sa prostredníctvom svojej hry Vicen spytuje: Kto riadi ľudský život? A odpoveďou nie je ani Boh, ani osud, ani diabol, a už vôbec nie človek sám. V Donor, swingers... je odpoveďou neprívetivá a neuchopiteľná (naj)vyššia inštancia, ktorá je symbolicky vtelená do anonymnej nadnárodnej korporácie. Človek z nej nemôže nájsť únik, dokáže ho pripraviť o rozum, vyžmýkať a odhodiť tak, že je pre svoju rodinu, spoločnosť, ale aj sám pre seba úplne nepoužiteľný. Povedané autorovou lexikou, stáva sa z neho jeden z mnohých „bezmenných pičusov“. Možno pritom konštatovať, že Vicen nadväzuje týmito myšlienkami na atmosféru úspešnej skratovskej inscenácie Napichovači a lízači (2011). Tá sa najviac prejavuje v úvodnej scéne experimentu ‒ spoločnosť vystavuje zamestnancov situáciám, v ktorých majú ponížiť vlastných kolegov. Zmanipulované, nesebavedomé, ustráchané a zúfalo ponížené tvory, to už ani nie sú ľudské indivíduá, ale skôr akísi komparzisti, ktorí sa zúčastňujú na experimente, aby si zachovali aspoň ako taký prístup k obžive, práci či aspoň k jednorazovému zárobku. Neľudská monštruózna situácia ich na jednej strane degraduje a necháva ich siahnuť po zúfalých riešeniach (ako samovražda), no zároveň v nich kŕmi potenciálnu agresivitu (objavujú v sebe netušenú radosť z moci či sadizmus, čo im bolo zrejme odpradávna vlastné). Jana Oľhová a Ľubo Burgr v postavách manželov, ktorí podstupujú experimenty kvôli lákavej finančnej odmene, brilantne rozohrávajú bizarné rozhovory. Tie v absurdnej situácii eskalujú ich vzťah do krajnej nenávisti až napokon pokračovanie vo vzťahu nie je možné. Burgr ako frustrovaný „mäkký“ manžel, ktorého situácia vyburcuje do cholerického záchvatu, kreuje postavu Andreja aj s jeho intelektovými obmedzeniami (keď sa pýta, čo je grál, alebo keď na otázku ženy, kedy jej naposledy kúpil kvety, odpovie: „A prečo? A ty kedy si mi kúpila?“). Jana Oľhová mu primerane kontruje ironickými poznámkami, „podpichnutiami“ a nadhľadom, prameniacim z pragmatického názoru na dávno vyprchaný atrofujúci vzťah. Scéna je jednou z najpamätnejších a je výrazným zdrojom diváckeho zážitku.
Témou Donor, swingers... je obludnosť veľkých inštitúcií, ktorá ešte posilňuje malosť a bezmocnosť bežných ľudí. Človek, aby prežil, musí upustiť od práce, ktorá ho napĺňa, v ktorej sa realizuje a je v nej dobrý – namiesto toho sa preňho zdrojom živobytia stáva účasť na podivných pokusoch, pri ktorých sú ľudia odmeňovaní za činnosti deviačnej povahy. Donor, swingers... hovoria aj o obetiach tyranie: v jednej zo záverečných scén sledujeme absurdný smútok matky (Jana Oľhová), ktorá po samovražde svojho syna stráca zmysel života, keďže už nemá koho týrať. Hovoria aj o spoločnosti, ktorá ignoruje násilie, pokiaľ sa ho netýka aj o hyenizme ľudí aj médií – príznačná je scéna, kde televízna moderátorka vyspovedá svedkov vraždy vykonanej za bieleho dňa, ktorí činu nezabránili, a v závere sa sama stáva svedkyňou vraždy a rovnako odchádza bezcitne prekračujúc mŕtve telo.
Vzťahy, ich extrakty a náhrady
Obe inscenácie majú dôsledne vystavanú nielen kompozíciu, ale aj vnútorný myšlienkový vesmír. V Extraktoch a náhradách sa humorne, výsmešne i trápne mieša súkromné a verejné, je to svet, v ktorom sú ľudia zúfalo osamelí, tak zúfalo, že podstupujú moderované rande, „obhliadku“, len aby našli niekoho, kto svojou prítomnosťou v ich živote prekryje pocit samoty. Bizarné navrávačky nikam nevedú, ani tento spôsob nemôže byť úspešný – účastníci sú namiesto dobrovoľného výberu odkázaní na zľavovanie z požiadaviek: Milan (M. Chalmovský), ktorý hľadá jemnú, tichú ženu, sa uspokojí aj s nezávislou intelektuálkou, profesorka antropológie Inge (I. Hrubaničová) hľadá silného muža, no napokon jej stačí aj apatický ťuťmák, či dokonca jednoduchší šofér (V. Zboroň). Modelová situácia simulovanej zoznamky súvisí aj s ďalšími scénami: všetky spája téma hľadania partnera, ale aj otázka trvácnosti vzťahu, ktorý sa nevyhnutne rúti do ubíjajúcej rutiny. Výpovedný je Milanov výrok o konci každého vzťahu: „... časom to zase bude, no... Zas to bude len, že kto pôjde kúpiť rožky a maslo...“ Herecky i slovne je skvelý „zúfalo zlostný“ monológ Zboroňa o neznesiteľnosti dlhoročného manželského spolunažívania.
Záverečná časť pod názvom Dildo ukazuje svet našich priorít naruby: predmetom rozhovoru členov súboru, ktorí sedia okolo stola nahí a debatujú, je kúpa erotickej pomôcky ako darčeka pre Inge k narodeninám. Veľmi vecne sa prerokúvajú nielen výhody tejto kúpy, ale aj jej úskalia, predpovedajú sa následky, aké bude mať darček nielen pre darovanú, ale aj pre jej dcéru (hrozí jej zistenie, že lepšie je investovať do takejto náhrady, ako kaziť si život s mužom, ktorý je hašterivý a podlieha alkoholu). Téma sa nenápadne zvrtne k inej, vážnejšej, tu marginalizovanej: Vladov otec pochoval svojho psa, ktorého sám otrávil. Smrť zvieraťa, ale najmä žiarlivosť otca na záujem detí o mŕtve zviera, je trpkou bodkou za obnaženým rozhovorom nahých hercov, ktorí pred nami odkrývajú svoje pocity, boľačky, trápnosti a ktorí, zdá sa, nepoznajú tabu v duševných ani v telesných záležitostiach.
Dve tváre?
Duel dvoch titulov nemá víťazov ani porazených. Môže sa nám zdať, že miestami je pre hercov Vicenova hra Donors, swingers... priťažkým kusom, s ktorým sa treba popasovať a vyjsť z komfortnej zóny zaužívaného kolektívneho tvorenia. Takisto môžeme namietať, že Extrakty a náhrady nám ukazujú hercov SkRATu v polohách, v ktorých sme ich už neraz videli, a teda nie sú pre nich výraznejšou hereckou výzvou. Môžeme uprednostniť polohu Ľuba Burgra, v ktorej s príslovečnou štipľavosťou v hlase obviňuje manžela známej z toho, že je „oberkokot“. No pravdepodobne nás príjemne prekvapí aj to, ako sa zhostí zvláštností svojej postavy v Donor, swingers... a ako briskne odráža repliky svojej polovičky v podaní Jany Oľhovej. Môžeme privítať nové tváre ako oživenie (L. Árendášová, A. Čonková), alebo sa radovať zo zomknutejšej partie, ktorú sledujeme roky, tak, ako ju vidíme v závere Extraktov a náhrad. Relevantné je napokon najmä to, že SkRAT v roku 2016 pokračuje a stále má tvorivé nápady, ktoré dokáže nezameniteľným spôsobom a divadelne pôsobivo stvárniť – a to ho naďalej zaraďuje k najosobitejším zjavom súčasného slovenského divadla.
Dušan Vicen:
Donor, swingers a iné experimenty...
scenár, výtvarný koncept, réžia D. Vicen
animácie M. Vredík, J. Hirnerová technická spolupráca M. Kokavec účinkujú L. Arendášová, V. Bednárik, Ľ. Burgr, A. Čonková, M. Chalmovský, J. Oľhová, V. Zboroň
premiéra 1. október 2015, A4 – priestor súčasnej kultúry Bratislava
SkRAT: Extrakty a náhrady
autori a účinkujúci I. Hrubaničová, Ľ. Burgr, M. Chalmovský, V. Zboroň
premiéra 28. január 2016, A4 – priestor súčasnej kultúry Bratislava