Umri, skap a zdochni...!!! alebo kam vedie oplakávanie náhle zosnulého futbalistu
Umri, skap a zdochni...!!! (Pánsky duševný striptíz, nielen pre dámy...)
autori textu a účinkujúci: Vito Bednárik, Ľubo Burgr, Dušan Vicen, Vlado Zboroň, Miro (muž z videa): Márius Kopcsay, hudba: Marek Piaček, piesne: Ľubo Burgr, réžia: Dušan Vicen
Premiéra 15. 4. 2005 Divadlo Skrat Bratislava.
Dušan Vicen je jedným najzaujímavejších režisérskych zjavov súčasného divadla. Doteraz síce najviac pracoval s amatérmi, a preto sa o ňom málo vie, to však neuberá, skôr pridáva na osobitosti jeho režijného videnia. Jeho inscenácie s Divadelným súborom Disk z Trnavy (dlhý čas s ním pracoval B. Uhlár z bratislavskej Stoky) ako Potkan, Geniálna epocha podľa Schulza či Kauza Bulgakoff sú vnútorne veľmi silnými inscenáciami, pevne s touto silou zovreté i z formálnej stránky. I keď sú niekedy jeho inscenácie náročnejšie na vnímanie, vždy je mu jasná etická rovina zvoleného príbehu, cíti priestor, rytmus a vie pracovať s hercami.
Jednou z osobitostí jeho režijného videnia je téma rozpadu dnešného sveta – spoločnosti, rodiny, priateľstva a ľudských vzťahov. Svoj pochmúrny apokalyptický diskurz však vie odľahčiť humorom. Humorom plným pochopenia pre ľudské popletenosti, neporozumenia, veci a slabosti. Vo svojej poslednej premiére – v autorsko-kolektívnej inscenácii Umri, skap a zdochni, rozvíjal svoj diskurz trochu inak, nezáväznejšie ako inokedy, s väčším ironickým gestom. Určite aj pod vplyvom členov Divadla SkRAT, s ktorými ju pripravil. Dnešný život v nej zobrazil ako naše žartovné pochovávanie (až samopochovávanie) niekým, ktorý o nás už dopredu rozhodol (postava v bielych rukavičkách). Predstavenie sa začína oplakávaním náhle zosnulého futbalistu Mira jeho troma priateľmi, ktoré sa postupne mení na jeho ohováranie a tupenie a končí sa ich odchodom do futbalového neba (filmová dokrútka). V ňom ich víta nielen Miro a krásne mladé dievčatá, o ktorých snívali, ale aj ten, ktorý ich život „obsluhoval“. S troma priateľmi sa počas predstavenia stretávame vo veľmi odlišných situáciách. V rôznych variantoch chlapskej slovenskej agresie, ľúbostných predstáv, hlúposti či zaťatosti. Vicen však nezabudol ani na jednu z konkrétnych podôb svojej témy. Ježiš Kristus síce tentoraz v inscenácii nebol prítomný ako postava či etický princíp, ale jedna jej časť patrila „zvestovaniu príchodu nového človeka“. Bol ním človek (Ľ. Burgr), plný čistej, nesexuálnej lásky, ani žena, ani muž, ktorý ich až tak miloval, že ich sám vyzýval na to, aby strčili prsty do jeho rán. Jeho však ani jedna nebolela. Až nezbadal, že tá posledná, ktorú si demonštratívne urobil sám, bola smrteľnou.
Čo mi chýbalo v tejto inscenácii, bola práve tá mágia pochmúrnosti v popise stavu nášho vedomia a z nej vyvierajúca veľká vicenovská vnútorná sila. Pevné zovretie hudby, herectva, réžie a výtvarného riešenia do jedného cieľa. Ale možno je už Apokalypsa za nami a Vicenovo „divadlo“, podobne ako iné umenia, len hľadá nový základ...
