Nová dráma o 2. ročník festivalu inscenácií súčasnej slovenskej a svetovej drámy o 9. - 14. mája Bratislava o Divadelný ústav, Činohra SND, Divadlo Astorka Korzo 90, Divadlo Aréna, Asociácia súčasného divadla
"Jedinou úlohou novej drámy je odvaha a nový pohľad," padlo v diskusii po piatich dňoch strávených s produkciami, ktoré vznikli za posledný rok na báze nových dramatických textov.
Festival Nová dráma vo svojom druhom ročníku "podľahol súťaženiu". Po nedeľnom záverečnom ceremoniáli máme dvoch víťazov Grand Prix, tvorcov ocenených zvláštnou cenou poroty i laureáta diváckej ceny. Udeľovanie cien v oblasti umenia často len zvýrazňuje neporovnávateľnosť neporovnateľného, zradnosť definícií i vágnosť kritérií. Je novou drámou všetko, čo sa napísalo v posledných rokoch? Avšak akú hranicu si zvolíme - desať či dvadsať rokov? Je Thomas Bernhard ešte stále novým dramatikom alebo už klasikom?
Hrdinami sú často mediálne produkty
Napriek podobným systémovým otázkam, ak by mala mať práca poroty význam len v tom, že udelením cien povzbudila tvorcov, tak je dobre, že bola. V záverečnej festivalovej diskusii sa však ukázalo, že po pozretí si celej škály produkcií od bulváru až po alternatívu v krátkom časovom odstupe mohli porotcovia skutočne vniesť do diskusie o novej dráme nové pohľady.
Predsedníčke Vlaste Smolákovej chýbala v prezentovaných produkciách predovšetkým autentická osobnosť, hrdina bez úvodzoviek. Protagonistami mnohých súčasných hier ako Boh je DJ Falka Richtera či Smajlíci Romana Olekšáka sú totiž skôr viac mediálne produkty ako živí ľudia, pričom divák sa vie s objektom manipulácie horšie stotožniť ako s aktívnou postavou. So stotožnením naopak nemali problémy diváci košickej inscenácie Krásavice z Leenane, pri ktorej sa šťastne stretla dobre zvolená téma s adekvátnym herectvom.
Ďalší člen poroty Martin Ciel nachádzal v prezentovaných hrách predovšetkým tému nemožnosti komunikácie. V mnohých textoch je výrazná aj tendencia k monologickosti. Rozprávanie s adresátom, ktorý nereaguje, sa našlo aj v hre Vina Nebojšu Romčeviča. Klasickým monológom je rozprávanie mladej ženy z hry Karola Horáka Spätné zrkadlo, ale aj skoro celá dokumentárna dráma Tiso.
Súvislý prúd nesúvislých úvah španielskeho autora Rodriga Garcíu Kúpil som si v IKEA lopatu na vykopanie vlastného hrobu, je zasa dialógom s celým svetom a jeho kultúrnymi dejinami. Žilinské Phenomenontheatre prinieslo do inscenačných techník (aj pri mimofestivalovej produkcii intelektuálne inšpirujúcej Chôdze Thomasa Bernharda) príjemnú abstrakciu i pokus o iné herectvo. Rizikom je len to, že aj inovácia sa môže po čase stať rutinou.
Strach pozrieť sa na to, čo nám chýba
Ďalší člen poroty, divadelný kritik Géza Hizsnyan pripomenul, že u nás nemáme premyslenú tendenciu výchovy dramatikov, ako je to napríklad aj v Maďarsku.
Slovenská dráma má občas tendenciu aj napodobňovať modely zo zahraničia, či inscenovať svetových dramatikov bez ohľadu na to, či dokážeme ich štýl a témy adekvátne pretransformovať na naše podmienky, ako sa to, žiaľ, ukázalo aj pri hre Elfriede Jelinekovej Motorest alebo Robia to všetci. Istá preferencia zahraničných textov môže byť aj snaha vyhýbať sa domácim problémom, "akoby sme sa báli pozrieť na to, čo nám chýba," ako odznelo v diskusii. V krajinách, ktoré prežili v posledných rokoch výraznejšiu spoločenskú krízu, drámy viac vychádzajú zvnútra ich autorov. Naše texty sú často priveľmi krotké, nerušivé.
Najvyššie ocenenie za slovenskú drámu získala špecifická poetika divadla SkRAT. Na víťaznej produkcii Umri, skap a zdochni...!!! sa autorsky podieľali Vito Bednárik, Ľubo Burgr, Vlado Zboroň a režisér Dušan Vicen.
Ten pri preberaní ceny Grand Prix uvítal, že cena je dosť ťažká na to, aby sa ňou mohli "oháňať". "Sme jedno z divadiel, ktoré nevie, kde bude v najbližšom období hrať," pripomenul tým, ktorí by možno chceli podľahnúť prílišnému optimizmu zo záujmu publika a kompetentných o novú drámu.
