Divadlo SkRAT sa počas desiateho roku svojej existencie rozhodlo po tretíkrát neinscenovať text, ktorý vznikol metódou kolektívnej tvorby. Po Narodeninách Christophera McKeya (1) a dokumentárnej dvojdráme Vnútro vnútra (Ľ. Burgr – Vnútro vnútra a D. Vicen – Paranoia Querulans) uviedli text Dušana Vicena Môj lov!(e) v jeho réžii ako aj scénografii.

Ak by si malo divadlo SkRAT dať niečo patentovať, je to schopnosť vytvárať postavy vhodné (minimálne) na ambulantnú psychiatrickú liečbu. Nejakú tú obsesiu, psychopatické prejavy, paranoju či inú diagnózu má väčšina z postáv v ich textoch, resp. inscenáciách. Je pritom úplne jedno, či ide o predstaviteľov súdnej rady, futbalové mužstvo, alebo pracovný kolektív. Problém je v tom, že divák si väčšinou ešte počas inscenácie uvedomí, ako mu správanie týchto postáv až príliš pripomína realitu za dverami divadla. V najnovšej inscenácii Môj lov!(e), podobne ako v Paranoji, je psychiatrická diagnóza priam hlavnou témou.

Základný rámec tvoria tri príbehy (v inscenácii ich označuje na scénu premietaný nápis STORY I./II./III.), ktoré spája téma stalkingu. Nejde však o tri uzavreté príbehy. Výstupy v STORY II. obsahujú časti, ktoré sú pokračovaním STORY I., pričom záverečný výstup STORY III., a zároveň celej inscenácie, je súčasťou všetkých príbehov. Text a inscenácia má teda z kompozičného hľadiska štruktúru rieky. Príbehy sa do seba zlievajú, aby na záver vyústili v jednom bode. V prvom prípade je obeť obťažovaná psychopatom, ktorý ju spúta, poleje benzínom a následne podpáli. V STORY II. si zas stalker prenajme symbolický meter štvorcový pred vchodom do bytu svojej obete. Potom sa tam nasťahuje, takže žena ho nielen denne stretáva, ale vždy, keď prekročí prah svojho bytu, musí prekročiť aj jeho. STORY III. je príbehom bývalého partnera/bývalej partnerky, ktorý/ktorá sa nevie zmieriť s rozchodom, preto svoju/svojho „ex“ (prečo sa v tomto prípade vyhýbam určeniu pohlavia vysvetlím nižšie) stále prenasleduje. Vo všetkých troch prípadoch sú obete zároveň obťažované aj telefonátmi od svojich „ctiteľov“.

Záverečný výstup inscenácie tvorí tanec Danice Matušovej pri tyči. Keďže sujet je pomerne komplikovaný, najlepšie je spomínaný záverečný výstup opísať zo semiologického hľadiska ako výtvarný objekt. Tancujúca herečka odkazuje na STORY I., keďže stvárňuje prvú obeť, ktorú upálili. Po smrti dostala možnosť vybrať si koniec (nielen svojho života, ale aj celej inscenácie). Z katalógu si vyberie možnosť Mata Hari – jej tanec teda symbolizuje tanec Mata Hari. Zároveň však kričí na sediacu Janu Oľhovú ako stalker. Danica Matušová predstavuje teda postavu obete zo STORY I., ale zároveň aj hlas stalkera zo všetkých troch príbehov. Jana Oľhová je obeťou zo STORY II. a zároveň tiež stalkerkou zo STORY III. Prečo? Odpoveď je skrytá v „znaku“ menom Milan Chalmovský. Ten totiž stvárňuje muža, ktorý sa škrtí telefónnou šnúrou a poslednými slovami v živote sa snaží vysvetliť, že on neobťažuje svoju bývalú partnerku, ale naopak je jej obeťou, tentokrát mužskou, zo STORY III. Na pomyselnom obraze tak na záver divák vidí tri obete a telefón, ktorý ich, ako prostriedok na obťažovanie, spája. Odpusťte tento vcelku komplikovaný opis základných dejových línií a navyše prezradenie záveru, avšak text i inscenácia je z hľadiska štruktúry tak komplikovaná, vrstevnatá, a zároveň sebaspochybňujúca, že aj ten najnevyhnutnejší opis základnej príbehovej linky inak nie je možný. Z rovnakého dôvodu používam mená hercov aj v súvislosti s konaním postáv, keďže (ako je v inscenáciách SkRAT-u zvykom), postavy sa oslovujú krstnými menami svojich predstaviteľov, a vzhľadom na charakter textu nie je možné sa takémuto označovaniu v recenzii vyhnúť.

Prakticky v každom výstupe musí divák nanovo identifikovať, akú postavu ktorý herec stvárňuje. Všetky majú svoju vlastnú pravdu, ktorá navyše často protirečí tej predchádzajúcej, zároveň však navzájom všetky súvisia. Inscenáciu možno čítať cez nespočetné množstvo tematických línií, celej inscenácii a všetkým jej zložkám dominuje princíp protikladu.

V prvom rade ide samozrejme o stret mužského a ženského sveta. Na jednej strane je rácio. Pre mužské postavy je ešte aj posadnutosť niečím, kde sa snažia používať logiku. Napríklad postava Víta Bednárika sa v jednom z výstupov snaží vo svojej obeti (Danica Matušová) vyvolať lásku. Nasprejuje sa preto feromónmi, navyše je s ňou v období jej ovulácie, čiže úspech by mal byť zaručený. Ďalší muž (Vlado Zboroň) zas v rozhovore s obťažovanou ženou (Jana Oľhová) logicky argumentuje, ako mu niekoľkokrát dala jasne najavo, že oňho má záujem. Odmietala jeho dary? To preto, že jej záleží na jeho finančnej situácii. Postava Ľuba Burgra nahráva zvuk žien, ktorý vydajú tesne pred smrťou. Nie preto, že by chcel ženám ubližovať. Naopak. Ak sa mu podarí nahrať zvuk obete tesne pred smrťou, môžu si ho ostatní psychopati prehrávať a dosiahnuť tak uspokojenie bez toho, aby niekoho museli zabiť.

V protiklade k tejto mužskej racionalite je ženská vášeň. Žena v STORY III. si nehľadá pre svoje konanie logické argumenty. Jej muž ju jednoducho opustil, a keď s ním nebude ona, nebude s ním nik. Tým sa dostávam k ďalšej „harmónii protikladov“. Muži v inscenácii Môj lov!(e) obťažujú svoje obete verejne. Ak ich niečo zachráni pred trestom za ich zločin, je to jedine neschopnosť polície. Žena však koná naopak. Obviní svojho expartnera z toho, že to ona je obeťou. Vyhadzovači ho z baru vyvedú a obtočia okolo neho kožený pás tak, že si ho každým pohybom sťahuje. V podstate teda spácha samovraždu, a ak už mu k nej niekto dopomôže, nebude to ona. Nespravila totiž nič iné, než že upozornila, že ju obťažuje. Na jednej strane teda stoja muži, ktorí sú presvedčení o logike svojho uvažovania, no konajú bez rozmyslu. Na strane druhej žena, konajúca v afekte. Ten si však veľmi dobre uvedomuje, a v konečnom dôsledku obeti svojho lovu neskrivila ani vlások.

Princíp stretu rozumu a vášne výrazne podporuje aj výtvarné riešenie scény, kostýmov, rekvizít a svetelného dizajnu. Drvivá väčšina inscenácie je ladená do čiernobielej kombinácie. Jednak ide opäť o farby, ktoré sú opozitné, zároveň pod jasným bielym osvetlením (to je charakteristické pre väčšinu výstupov) vyvolávajú efekt „sterilného“ chladu typického napr. pre kancelárske priestory. Zmena prichádza až v už toľkokrát spomínanom záverečnom výstupe. V ňom nastáva doslova explózia brokátovo červenej. V kombinácii s tlmeným sýtočerveným svietením strieda emočný chlad vášeň, láska a krv. Znížená intenzita červeného svetla tak vytvára efekt striptízového baru a zároveň inferna.

S výtvarným umením súvisí aj koncepcia mizanscén. Pre réžiu Dušana Vicena je dlhodobo charakteristická tendencia komponovať výstupy ako výtvarné inštalácie, v ktorých je herec často „len“ predmetom, a z hľadiska semiologického významu sa nachádza na rovnakej úrovni ako ktorákoľvek rekvizita. Najvýraznejšie tento princíp využil pri Paranoji Querulans, kde to však bolo na menšej ploche. Navyše v prípade inscenácie Môj lov!(e) kombinuje vo vnútri jednotlivých divadelných obrazov (výstupov) statické segmenty s pohyblivými. Najlepšie to možno popísať na prvom výstupe. V úvode hrací priestor vymedzuje biely baletizol a zadnú časť vertikálne ohraničuje biela stena a dva rovnaké stoly. Vzniká tak efekt dvoch rovnakých, zrkadlovo postavených izieb. Na stoličke sedí spútaná Danica Matušová so zalepenými ústami. Až do záveru STORY I. sa herečka prakticky nepohne z miesta a takmer nepracuje s mimikou. Ak hovorí text, ide buď o mechanicky odrapotané citáty z Čechovovej Čajky, alebo o pár holých (často jednoslovných) viet. Zato ostatní herci sa pohybujú rôzne, prechádzajú medzi oboma zrkadlovými izbami a využívajú svoje typické civilné herectvo.

V súvislosti s hereckými výkonmi dlhoročných členov SkRAT-u (Bednárik, Burgr, Chalmovský, Zboroň) zaujala ešte jedna vec. V posledných troch inscenáciách – Proces, procesu, procesom, Delúzia a Vnútro vnútra – sa zdalo, akoby súbor strácal preň tak typickú ľahkosť, civilnosť a humor. V tomto ohľade je pozitívne, že Môj lov!(e) predstavuje obrat k lepšiemu. Súboru sa darí správne miešať hereckú presnosť, od ktorej závisí vyznenie viacerých situácií, vôbec však nepôsobia „zošnurovane“, ale naopak veľmi civilne, čo v konečnom dôsledku pomáha aj tempu inscenácie. Postavy hercom typologicky sedia, stoja na ich prednostiach a zakrývajúcich slabiny, čím im poskytujú oporu.

Najnovšiu inscenáciu divadla SkRAT možno vnímať z viacerých pohľadov. A hoci väčšinou býva podobná veta v recenzii floskulou slúžiacou na premostenie k záverečnému zhrnutiu, tentokrát sedí na inscenáciu priam dokonale. Môj lov!(e) je totiž postavený na subjektivite pohľadu a možnosti recipienta pozerať sa na ňu nekonečným množstvom spôsobov. Rôznorodosť perspektív je primárnym interpretačným kľúčom. Jeden herec v jednom momente predstavuje viacero postáv, ale zároveň každá jedna postava v sebe obsahuje viacero ďalších. Je len na divákovi, ktorú z množstva alternatív si vyberie. Výrazná je takisto línia divadla na divadle a spochybnenia toho, čo je realita a čo fikcia. Je to zároveň drsné posolstvo, že vzťah divák – herec má so stalkingom dosť spoločného.

Hoci tvorivý tím v popise k inscenácii viackrát používa slovo absurdita, v skutočnosti je základným stavebným kameňom princíp paradoxu. Každá interpretácia je správna, žiadna však nie je úplná. Každý výstup (alebo situácia, ako viaceré postavy niekoľkokrát spomenú) súvisí s každým, zároveň však všetky dokážu existovať separátne. Každý výstup je samostatným príbehom, a všetky súčasťou jediného. Ideálnym príkladom je rozvitie témy subjektivity vnímania. Táto téma je obsiahnutá v jedinej replike, v ktorej filmový režisér vysvetľuje, že mal problémy s uvedením filmu na Slovensku, pretože český názov filmu znel Sveď a smeť. Do slovenčiny bol preložený ako Pretiahni a pošli do piče, čo bol problém, pretože sa to distribútorovi zdalo príliš dlhé. Na prvý pohľad ide o jednoduchý vulgárny vtip. V princípe je tu však prostredníctvom postáv, ktoré v texte ani priamo nevystupujú, len sa raz spomenú, vyjadrená jedna z hlavných myšlienok celej inscenácie. Obsahovo totiž prekladateľ názov preložil správne, je to teda jedna z možností, ako český názov interpretovať do nášho jazyka. Rovnako pohľad distribútora sa môže zdať absurdný.

Na strane druhej možno túto repliku vnímať len ako zanedbateľný detail vo väčšom príbehu. Spomínaný film totiž rekonštruuje prípad psychopata, ktorý sa „nasťahoval“ pred dvere svojej obete. Znova teda ide o subjektívny pohľad filmára na danú udalosť. Motív filmu je súčasťou širšieho celku o psychopatovi, ktorý si prenajal meter štvorcový pred prahom svojej obete. Prepojenia medzi jednotlivými výstupmi nejdú jedným, ale všetkými smermi. Ak by sme sa totiž vrátili naspäť k celku, ktorý možno nazvať film o stalkerovi, ten nie je len súčasťou väčšieho „segmentu“ o psychopatovi spred dverí. Rovnako rozvíja líniu vrstvenia realít. Obe ženské postavy sú totiž už od prvého momentu „nad príbehom“. V princípe tak komentujú príbeh, ktorý je aj o tom, ako sa točí film o príbehu, ktorý je spomienkou na vlastný život, a takto by sa dalo pokračovať veľmi dlho.

Môj lov!(e) je inscenáciou, o ktorej sa dá s úplnou istotou tvrdiť, že ju treba vidieť viackrát. Vzhľadom na obrovské množstvo kombinácií si totiž divák môže vyskladať nespočetné množstvo interpretácií a prepojení. Len samotné príbehové motívy ponúkajú x kombinácií. Ďalší „balík“ možností ponúka interpretácia cez jedného herca a jeho cestu rôznymi postavami. Na prvý pohľad sa môže zdať, že najnovšia inscenácia SkRAT-u je obrovskou masou rôznych postupov, ktoré prinieslo divadlo v rôznych obdobiach dvadsiateho storočia a prelomu tisícročí. Začať by sa dalo vrstvením perspektív, charakteristickým už pre kubizmus na začiatku minulého storočia, cez prerušenie pevného puta medzi dramatickou osobou, hercom a javiskovou postavou, až po fenomén sieťového charakteru spoločnosti, súvisiaci s rozmachom internetu na začiatku 21. storočia. Ibaže ak si divák odmyslí všetky finesy súvisiace s formálnou stránkou diela (myslím to v tom najlepšom slova zmysle) a transformuje sujet na fabulu, zostane z tejto inscenácie príbeh lásky. Nenaplnenej, neopätovanej, vášnivej a vražednej. Inými slovami, to najtradičnejšie a najoverenejšie, čo ľudstvo pozná.

Inscenáciu Môj lov!(e) možno považovať za jednu z najzaujímavejších, ktoré SkRAT počas desiatich rokov svojej existencie vytvoril. V správnom pomere kombinuje ľahkosť a presnosť hereckých výkonov, typológia postáv hereckému súboru sedí aj napriek tomu, že texty nevznikli metódou kolektívnej tvorby, na ktorú je kolektív viac zvyknutý. Ponúka vrstevnatý text so zrozumiteľným interpretačným kľúčom. Text Dušana Vicena navyše považujem, minimálne z kompozičného hľadiska, za jeden z najprepracovanejších, aké za posledné roky na Slovensku vznikli. Hoci, samozrejme, je to len jeden z uhlov pohľadu.

návrh scény, scenár, réžia D. Vicen 
hudba Ľ. Burgr 
technická realizácia scény M. Mikula
vizuálna spolupráca G. Zigová 
technická spolupráca M. Kokavec 
hrajú V. Bednárik, Ľ. Burgr, M. Chalmovský, D. Matušová, J. Oľhová, V. Zboroň
premiéra 12. september 2014, A4 – priestor súčasnej kultúry

(1) V skutočnosti ide v tomto prípade o mystifikáciu zo strany SkRAT-u, po írskom dramatikovi McKeyovi v dejinách niet inej stopy, než je práve slovenská inscenácia údajne ním napísanej hry

Miro Zwiefelhofer, kød, 8/2014, s. 24 – 28