Súbor divadla SkRAT má za sebou nepokojné obdobie. Neúspešný boj o dlhoročný domov v bývalom klube Véčko, akútne hľadanie nového priestoru, rekonštrukciu a zabývanie sa v podzemí domu YMCA, no a po všetkých prevádzkových eskapádach konečne i premiéru novej inscenácie. Tú možno chápať aj ako nepriamu divadelnú odpoveď na trpké skúsenosti s neslávne známym výberovým konaním. Divadlo SkRAT totiž v inscenácii Proces procesu procesom (Pôjdeš do basy? Hajzel!) volá po spravodlivosti. Síce sa ich novinka prezentuje predovšetkým ako voľná adaptácia románu Proces, oveľa viac ako v Kafkovom najznámejšom diele sa však vŕta v špine dnešného slovenského súdnictva, ktoré bezočivo tróni na špici morálnej krízy celej spoločnosti. Podobne ako biblický Abrahám, inscenačný tím režiséra Dušana Vicena v nej márne hľadá aspoň desať spravodlivých a správne sa pýta, aký boží trest stihne tú našu slovenskú Sodomu.
Nejde pritom o otvorenú kritiku aktuálnych justičných káuz. V jednotlivých scénických klipoch Procesu vystupujú rozličné archetypálne kreatúry, ktoré si bezohľadne hrabú na malom slovenskom piesočku – arogantná a samoľúba sudcovská oligarchia, právnici bez chrbtovej kosti, či „prostáčikovia“, ktorí radšej nikdy nič nevideli ani nepočuli. Každý sa tu skrátka potrebuje akurát „najesť, napiť a vyprdieť“, v opačnom prípade budú padať hlavy. Šepká sa tu, že za mafiánskymi praktikami v tomto tzv. „právnom“ štáte stojí pravdepodobne istý Fúzatý, tí mocnejší si z neho však už ale robia akurát dobrý deň. Práve podobnými skrytými odkazmi sa skRAT-áci vyjadrujú o aktuálnom úpadku nášho štátu, čím sami spoluvytvárajú smutnú paralelu s bývalým cenzúrou pošpineným režimom. Inscenácia je teda ďalším pokračovaním dlhodobej dramaturgickej snahy SkRAT-u reflektovať duševnú vyprázdnenosť spoločnosti tretieho milénia. Podobne ako v Mŕtvych dušiach či Napichovačoch a lízačoch, i tu veští režisér Vicen atmosférou beznádeje ľudstvu len čierno-čiernu budúcnosť. Jeho neveselý labyrint krivých zrkadiel, kde nám doprostred čela kvapká voda a v ušiach nám nepríjemne píska (hudba Rado Chrzan, Dušan Vicen), predsa nápadne pripomína svet Franza Kafku. Svoju krížovú cestu za rezignáciou, prispôsobením sa a v najhoršom prípade i smrťou si tu vyšliape hneď niekoľko Jozefov K. Inscenácia pritom poukazuje na alarmujúcu kuriozitu – spravodlivými ostali dnes už len indivíduá ako investigatívna novinárka či spravodlivá sudkyňa. Páni, gendrová nekorektnosť voči „slabšiemu“ pohlaviu pritom určite nie je náhodná!
Nedôverčivé postavy tu medzi sebou nedokážu nadviazať iný než formálny vzťah, pričom tento aktuálny sklon k medziľudskej izolovanosti režisér zaujímavo prirovnáva k dobrovoľnému vnútornému väzeniu pomocou monologických telefonátov za klaustrofobickým plexisklom. Scénograficky však ide inak o tradičný skRAT-ovský princíp rozčlenenia javiska do niekoľkých plánov – v tomto prípade priestor kúskujú okrem projekcie i svietiace praktikáblové stolíky a otočné zrkadlá, s ktorými špicli sudcovského aparátu rozohrávajú osvedčený kancelársky chaos. Pochybné súdne mechanizmy ďalej inscenátori dovádzajú ad absurdum nielen grotesknými konverzačnými scénkami, ale aj prelínaním súčasnosti s apokalyptickou víziou odľudštenej budúcnosti, v ktorej sa za trest budete musieť napríklad „vysťahovať z vlastného tela“. Podobných momentov je v Procese ale veľmi málo a tak inscenácia vytvára skôr akési rozpačité „bezčasie“. Nepomáha už ani pomaly klasická mrakodrapová projekcia Borisa Vitázka, ktorá stojí aj padá na nie príliš duchaplnom nápade s jazykovými variáciami mena Jozef K. Celkovo však Proces so svojimi scénografickými ornamentmi (svietiace stolíky, matrixové tiene) na významovo bohatšiu a dynamickejšiu scénu Napichovačov a lízačov nestačí.
Pre aktuálnu naliehavosť výpovede, originalitu a spoločensko-kritickú hodnotu nemá možno Proces procesu procesom na Slovensku ani konkurenciu. Ale ako už bolo naznačené, inscenácia nežaluje všadeprítomnú vládu bezcitnosti, prospechárstva a agresívneho primitivizmu vždy divadelne najelegantnejším spôsobom. Inscenácia pritom najviac trpí sklonom zamotávať sa do nekonečných ale hlavne nerozvíjajúcich sa dialógov. Chápem snahu upozorniť na dnešný fenomén deformácie jazyka, no práve takéto scénické „slučky“ vystavané na jedinom nápade, nakoniec topia i výstižné situácie ako napríklad vox populi s mikrofónom či rímsku saunu. Na ich konci sa už okrem postáv i ja musím spýtať: Aká bola vlastne tá otázka? Na údernosti uberá ďalším klipom okrem spomínanej urozprávanosti aj rozpačitá pointa (napr. grcanie do ksichtu), vlažný humor, klišé (zrkadlá, streľba do vzduchu), či ľahko prekročená hranica mravokárnosti (nešťastný osud nevinnej zneužitej slečny alias zneužitie personifikovanej spravodlivosti či výstražný prst možného posmrtného súdu). Do rozpakov privádza aj drobná kostra, ktorá v elektrickom kresle náhle strieda odsúdeného Jozefa K. Ako z béčkového hororu vystrihnuté obskúrne memento mori tak akurát zbytočne uškodila záveru. Na základe fotografií z inscenácie je očividné, že mnohé scénické „čísla“ sa do finálnej verzie ani nedostali, no dramaturgické prečesanie by teda možno i dnes stálo za zváženie.
Nemožno ale nevychváliť početné výborné momenty. Polonahí pupkatí sudcovia (Vít Bednárik, Ľubo Burgr, Milan Chalmovský a Vlado Zboroň) sa v spomínanej saune ovievajú namiesto vavrínom len obyčajnými vetvičkami ihličia, na krkoch im pritom sťa svätožiara svietia neodmysliteľné naškrobené biele golieriky. Nohy obesenca sa zas ako výstraha i memento hompáľajú nad hlavou angažovanej novinárky (Jana Oľhová), ktorá sa chystá uverejniť kritický článok. No a samozrejme brilantný a veľavýznamný fór so slnečnými okuliarmi, ktorý si už pravdepodobne zapamätám do konca života. Podrobnosti pre budúcich divákov bratislavského SkRAT-u radšej neprezradím.
Tradične civilní interpreti zo SkRAT-u potvrdili v najnovšom projekte svoju povesť výborných pozorovateľov okolia. Ich slizkí sudcovskí papaláši či profesionálne deformovaní právnici vystihujú primitívne bahno naoko sofistikovanej spoločnosti, ktoré živí konformizmus obyčajných ľudí z ulice. Obzvlášť zábavná no i mrazivo nebezpečná je práve spomínaná partička sudcov, a to predovšetkým výborná kreácia usmiateho agresora v podaní Ľuba Burgra. K jadru skRAT-áckeho ženského ansámblu (štandardne kvalitná Inge Hrubaničová a Dana Gudabová opäť v polohe typovo presnej konformistickej matróny) sa v Procese pridala i čerstvá členka Činohry SND Jana Oľhová, na ktorú sa po odchode z Martina snáď môžeme tešiť i v ďalších bratislavských nezávislých projektoch. Z hľadiska hereckej etiky má herečka stále čistý štít, a tak si pokojne môže uťahovať zo svojich hereckých kolegýň v Ballekovom Kukurovi, v Procese je zase presvedčivou morálnou autoritou ako novinárka hľadajúca spravodlivosť. Napriek tomu, že Oľhová obyčajne javisku dominuje, a to nielen ako komička, v SkRAT-e sa možno trochu príliš ohľaduplne drží v úzadí. Vďaka citlivejšej práci hercov s časovaním jednotlivých situácií bolo oproti predpremiére na premiére cítiť výrazné zlepšenie predtým ťarbavého tempo-rytmu, čím sa sprehľadnila kontinuita jednotlivých epizód a zvýraznila sa i sila výpovede. Práve tento kvalitatívny posun dokazuje, že inscenátori majú vďaka manipulovateľnému textu a nechronologickej kompozícii vývoj inscenácie ešte stále vo svojich rukách. Chýbajúce stiesňujúce mrazenie je preto možno len otázkou času. Správne drzý Proces procesu procesom (Pôjdeš do basy? Hajzel!) je aj napriek krkolomnému názvu apelatívnym a výsostne zmysluplným divadlom, ktoré hádam nejednému pochybnému funkcionárovi ešte vzbúri krv.
Kol. autorov: Proces procesu procesom (Pôjdeš do basy? Hajzel!)
scenár, réžia, scénografia D. Vicen vizuálna spolupráca B. Vitázek hudba R. Chrzan, Ľ. Burgr spoluautori textov a účinkujúci V. Bednárik, Ľ. Burgr, V. Kasalická, I. Hrubaničová, M. Chalmovský, D. Gudabová, J. Oľhová, V. Zboroň premiéra 25. február, Divadlo SkRAT, A4 – nultý priestor, Bratislava
Dominika Široká: Súdne bahno na špici morálnej krízy, kod 04/2013, s. 25 – 28