Začína sa to väčšinou už na základnej škole. Pani učiteľka vás vezme s celou triedou do divadla, a ešte skôr, než vôbec začne predstavenie, musíte sa začať brániť frontálnemu útoku rôznych nepravdivých, mýtov, klišé a poloprávd. U mnohých to dokonca vyvolá doživotnú alergiu na toto umenie. Preto ešte skôr, než sa vám začnú vyhadzovať pupáky vždy, keď na Lore.sk uvidíte rubriku divadlo, presvedčte sa v tomto článku, či nie ste len nevinnou obeťou veľkého sprisahania, ktoré sa snaží z divadla spraviť obstarožnú zatuchlinu hodnú opovrhnutia.
1 – “Takto oblečený do divadla ísť nemôžeš!”
Jeden z najrozšírenejších mýtov, ktorý pri rozhodovaní medzi napr. kinom a divadlom zohráva úlohu. Zároveň jeden z tých, ktoré sú najviac vzdialené realite. V skutočnosti sa môžete do divadla obliecť ako len chcete a nik s tým nemá čo mať problém. Iste, ak idete do Baletu a Opery SND, navyše na premiéru (keďže na premiérách drvivú väčšinu hľadiska vždy obsadia pozvaní hostia, je táto výnimka v podstate zanedbateľná), asi by bolo vhodné zvoliť niečo iné ako šortky a sandále, ale inak máte úplnú slobodu. Ba dokonca aj vo “veľkých” divadlách, ako sú napríklad národné divadlá v jednotlivých krajinách, by vám vyvetranie maturitných/štátnicových/svadobných oblekov spôsobilo viac problémov ako úžitku.
V takom Národnom divadle v Budapešti vás napríklad posadia na vrecia plnené slamou a všade (nielen) okolo vás strieka umelá krv. V našom národnom divadle sa napr. v inscenácii Desatoro (rozhodne odporúčam vidieť) naopak pohybujete po miestach ako nákladný výťah či rampa na nakladanie kulís. Nuž a uznajte, že zašpiniť si mokasíny umelou krvou či olejom, za to nestojí naozaj žiadne divadlo.
2 – “Divadlo? To je Shakespeare alebo Tajovský.”
Iste, a hudba je len gregoriánsky chorál, maľba je len Raffaello, film sú nemé grotesky. Pravda je samozrejme celkom iná, a to nemusím zachádzať ani do “extrémnych” prípadov, ako sú Shopping and fucking Marka Ravenhilla, či Monológy vagíny Evy Ensler, pri ktorých už názov jasne naznačuje, že asi nepôjde o príbehy o tom, ako Anička miluje Miška, ale Miško má malý statok.
Momentálna situácia (nielen) v slovenskom divadle je taká, že hry súčasných dramatikov tvoria nezanedebateľnú časť repertoáru našich divadiel. A pod pojmom súčasný dramatik nemyslím Jána Soloviča, Stanislava Štepku, či zo zahraničných Artura Millera. Ba aj spomínaná Ensler (nar. 1953) a Mark Rawenhil (nar. 1966) nie sú už vnímaní ako najmladšia generácia dramatikov.
Ak si teda o divadle myslíte, že je len o ženskom zákone, Hamletovi, či Antigone, odporúčam sa ísť pozrieť napr. na inscenáciu Single radicals v Prešovskom národnom divadle, akúkoľvek inscenáciu divadla SkRAT, ktoré hráva v bratislavskej A4-ke, či na Europeanu, ktoré hráva Slovenské komorné divadlo Martin.
3 – “Do divadla?! Na operu?!?! Veď tomu sa nedá rozumieť!”
Samostatnou kapitolou v divadle je opera. Kým pri činohre herci aspoň rozprávajú ľudskou rečou, taká opera to má omnoho ťažšie. Hlavné argumenty znejú:
1) Aj tak im nie je rozumieť, čo spievajú
2) Opera je nuda!
3) To bude zas na päť hodín!!!
S prvým argumentom možno do veľkej miery súhlasiť… Nekvalitní operní speváci zvyknú spievať tak, že im nič nerozumiete. Rovnako tak, kým vo svete je bežné, že operný spevák sa popri speve hýbe po scéne na nerozoznanie od činoherca, u nás sa väčšina postaví a bez pohnutia odspieva svoj part. Lenže toto nie je problém opery, ale kvality spevákov v našich divadlách. Čo sa týka zvyšných dvoch dôvodov, dovolím si vám poradiť.
Skôr, než sa rozhodnete pre päťhodinovú operu plnú germánskej mytológie od Richarda Wagnera, vyskúšajte si najskôr súčasnú komornú operu, ktorá si okrem iných vecí často robí srandu aj zo samotného operného umenia a jeho klišé. V opere Kráľ duchov, Štós totiž zistíte, že v opere môže zaznieť aj hudba od skupiny Rammstein či od Michaela Jacksona, pričom namiesto orchestra sa v tomto prípade o živú hudbu “stará” dychovka obce Štós
Ak je to pre vás príliš “punkové” pojatie opery, čo tak si spraviť výlet do Prahy? Národní divadlo Praha v spolupráci s festivalom Divadelná Nitra uvádza súčasnú dokumentárnu operu Toufar. Príbeh o kňazovi Jozefovi Toufarovi, ktorého v roku 1950 umučila ŠTB nie je len umeleckým zážitkom, ale aj pútavou lekciou z histórie bývalého Československa. Ak neviete, čo to bol Číhošťský zázrak, prípadne ktorá inštitúcia použila ako prvá na území dnešnej Českej republiky mučenie ako vyšetrovaciu metódu, Toufar je ideálny spôsob, ako sa preniesť do päťdesiatych rokov minulého storočia.
4 – “Bábkové divadlo?! Čo ti j**e?! To je pre deti! To už fakt radšej tá opera.”
Mýtus o tom, že bábkové divadlo je divadlo pre deti patrí medzi tie, pri ktorých sa dá veľmi presne určiť jeho autor. Komunistický prevrat vo februári 1948 sa totiž výrazne dotkol aj divadla. Konkrétne pre to bábkové znamenal, že všetci kočovní bábkari museli prestať s putovaním a natrvalo sa usadiť. Maringotku tak vymenili za družstevný byt, a ak chceli ďalej pokračovať vo svojej bábkarskej činnosti, mohli tak urobiť jedine v niektorom zo štátom zriadených bábkových divadiel. Repertoár týchto divadiel určovala samozrejme “Strana”. Tá sa z viacerých dôvodov rozhodla, že bábkové divadlo bude odteraz len divadlom pre deti.
Pravda je však taká, že počas celej histórie ľudstva bolo bábkové divadlo často deťom omnoho menej dostupné, než divadlo so živými hercami. Bábkové predstavenia boli často plné krvi, násilia, najdrsnejších vulgarizmov či sexu. Vo svete je podobné “bábkové divadlo s hviezdičkou” bežné, ale aj u nás sa už táto tradícia začína obnovovať. Veľkú zásluhu na tom má najmä Dezorzovo lútkové divadlo, ktorého členom je napríklad aj herec Marián Mitaš, ktorého pod menom Mici môžu poznať hlavne poslucháči Rádia_FM a návštevníci klubov zameraných na elektronickú hudbu.
Názvy ich autorských inscenácií ako Marionetový zombie horor Fantomas a lovec zombiekov, Lovestory, Tragédia z Extázu (gangsta bizare action comedy), či gerojská adventúra Perún, hrom bezbožných, vás aj bez bližšieho popisu presvedčia, že sa ich rozhodne oplatí vidieť v akomkoľvek veku. Obzvlášť, ak “Dezorzi” hrajú väčšinou v krčmách, takže prípadnú nudu môžete vždy zapiť.
5 – “Nechodím do divadla, lebo ma nebaví divadlo”
Viete, čo je na divadle úplne najlepšie? Nemusíte doňho vôbec chodiť kvôli divadlu. V prvom rade preto, že v sebe spája všetky ostatné umenia. V praxi to znamená, že samotné dianie na javisku bude pre vás len kulisou k tomu, aby ste si vypočuli napr. hudbu Ľuba Burgra (divadlo SkRat), či Vlada “Slnko” Šarišského, ak máte radi výtvarné umenie resp. prácu s objektom odporúčam napríklad bratislavské divadlo Non.Garde. Mnohé inscenácie sú postavené zas na videoarte a podobne by sa dalo pokračovať ďalej.
Prekážkou však nemusí byť ani to, že nemáte radi umenie celkovo. Zaujíma vás sociálna práca? Bude vás zaujímať Divadlo bez domova, ktorého herci sú predajcami časopisu Nota bene, či Divadlo z pasáže, to pracuje zas s hercami s mentálnym postihom. Ste fanúšikom do it yourself hnutia (pekne po slovensky je to vlastne obyčajné kutilstvo)? Ok, zatiaľ musíte ísť do Prahy, ale zážitok z inscenácií divadla Handa gote (názov divadla údajne v japončine znamená spájkovačka) bude o to väčší.
Ak ste sa dostali až sem, budem to chápať tak, že vás nakoniec divadlo zaujalo (alternatívu, že môže ísť aj o zdesenie nateraz ignorujme). Uvítam každý diskusný príspevok k tejto téme, a ak by ste pocítili nevyhnutnú potrebu podebatovať si o tom, na čo vlastne je dobré celé umenie, dávam do pozornosti festival Divadelná Nitra, ktorý si tento rok kladie práve otázku: Načo umenie?
Miro: 5 mýtov, kvôli ktorým nechodíte do divadla. Lore.sk, 5. 9. 2014