Inscenáciou Mŕtve duše v roku 2008 sa divadlo SkRAT pokúsilo asi najvýraznejšie vo svojej dovtedajšej tvorbe prekročiť hranice vlastnej poetiky, ktorá bola postavená na fragmentárnych a krátkych dialógoch, monológoch zachytávajúcich zväčša absurdné, tragikomické situácie jednotlivcov, a ponúklo novú formu. V Mŕtvych dušiach slová nahradila hudba, pantomimické herecké výstupy o živých mŕtvolách prežívajúcich a prebývajúcich na bratislavských sídliskách v panelákových bytoch. SkRAT, ktorý narába so slovom a dialógom skutočne obratne, vytvoril nonverbálnu inscenáciu, ktorú postavil na mimike, pohybe, geste, hudbe, video projekcii. Presvedčivo a suverénne dokázali, že vedia rozprávať aj bez slov.
Najnovšia inscenácia divadla SkRAT Napichovači a lízači pokračuje po dvoch rokoch v tendencii presahovania ich charakteristických spôsobov tvorby. Tentoraz slová ostávajú slovami, i keď, tak ako to v inscenáciách divadla SkRAT býva, často na prvý pohľad nič nevypovedajúcimi, absurdnými, prázdnymi. Mení sa jednota miesta a rovnako aj štruktúrovanie jednotlivých obrazov. Takmer všetky výstupy sa odohrávajú v jednom prostredí – v komerčnej firme, vo svete naspeedovaných, uniformných hráčov, ktorých medziľudská komunikácia a životy plynú podľa firemnej logiky. Priestor kancelárií D. Vicen, režisér a súčasne autor výtvarného konceptu, znázorňuje priam autenticky – otvorený javiskový priestor členia biele, od seba oddelené a po scéne rozmiestnené kóje s pracovným stolom, stoličkou, lampou a samozrejme počítačom. Zamestnanci komunikujú v kuchyni umiestnenej za kójami a na toalete. Jednotlivé obrazy sa odohrávajú striedavo vo všetkých častiach scény. Jediný obraz Rozdrbaný vzťah sa neodvíja v kancelárii, ale v byte umiestnenom v inej, vyvýšenej časti javiska v pozadí. Firmu vystriedalo súkromné, intímne prostredie, kde aktérmi nie sú firemné bábky žijúce v klamlivom duchu sloganu Arbeit macht frei. Za stolom sedia muž a žena a riešia svoj vzťah. Tento obraz evidentne nepatrí do uzavretého sveta firmy, ktorý tvorcovia zobrazili na začiatku, no napriek tomu s ním úzko súvisí. Rozvíjanie vzťahu a súkromného života týchto dvoch ľudí je totiž dôsledkom vonkajšieho, pracovného sveta. Dialóg Romany Maliti a Ľuba Burgra rámcuje jednu z tém príbehu Napichovačov a lízačov a zároveň dokresľuje atmosféru hry. Práca verzus súkromie sa tu vzájomne podvedome nepriaznivo ovplyvňujú. Kto sú vlastne napichovači a lízaci, alebo nadriadení a podriadení, dominantní a submisívni, milovaní a milujúci? Tak ako v inscenácii, tak aj v realite sú všetky tieto kategórie ambivalentné. Lízačom je napríklad starší zamestnanec, polroka pred dôchodkom (Ľ. Burgr), ktorý je spočiatku zásadový, no keď mu hrozí výpoveď, ochotne urobí pre mladú šéfku (R. Maliti) všetko, čo bude chcieť. Ona je v jeho očiach napichovačom – šéfkou, ktorá manipuluje, buzeruje a poúča. Ale v skutočnosti aj ona patrí k lízačom. Svoju kariéru si pravdepodobne buduje na osobných, nie profesionálnych prednostiach – doslova sa na pozíciu šéfky „prejebala“. Mladá ambiciózna tridsiatnička (L. Fričová) je rovnako typ napichovača aj lízača – cieľavedomá karieristka s plánmi o svojej práci, ako aj o svojom živote. Na druhej strane je vlastne len obeťou spoločenských klišé, masových boomov, infantilnej hry na tipovanie. Takmer všetky postavy sú otrokmi práce, neslobody, neúprimnosti, sútaživosti.
SkRAT a jeho nová inscenácia zobrazujú na pozadí systému fungovania súkromných firiem svet, v ktorom ľudia trávia viac času v práci ako doma alebo so skutočnými priateľmi, ktorý vás oberá o zdravý rozum, o skutočné zážitky života, keď ani neviete, kam idete na dovolenku, kde je dôležitá cena a nie zážitok, a ktorý postupne premieňa hodnoty a súkromné životy ľudí. Dnešný človek už takmer nie je schopný udržať si dlhodobejší vzťah, nielen partnerský, ale ani pracovný, mení sa na manipulátora a manipulovaného. Stráca schopnosť vlastného uvažovania, pohodlnejšie je podľahnúť trendom v myslení i konaní (babyboom, povrchné rady a psychologické poradne v mainstreamových magazínoch – keď sa nehádate, váš vzťah nie je normálny, atď.). Snaha o zmysluplnú konverzáciu zlyháva. Ostáva len osamelosť. Akoby memento, nie poučujúce, skôr všetko relativizujúce a zosmiešňujúce, pôsobí postava upratovačky, ktorá bola kedysi spolumajiteľkou tejto firmy (D. Gudabová). Rovnako aj obyčajný úradník z úvodného obrazu, od ktorého chcú iní zamestnanci nezmysly v podobe vizitiek a ktorý tak pripomína kafkovského Jozefa K. 21. storočia.
Tvorcovia zachytávajú symptómy spoločnosti, dneška, no vďaka humorne a vtipne vystavaným dialógom, ktoré zdôrazňujú absurdnosť tohto sveta a prázdnotu takýchto životov, posúvajú všetko do roviny polemiky, paradoxu a smiešnosti.
Herci divadla SkRAT dialógy zostručňujú, zjednodušujú, preto je aj ich spád rýchlejší, vyznenie údernejšie. Nenápadná gradácia replík zdôrazňujúca absurdnosť, herecké stvárnenie Ľ. Burgra, Romany Maliti a M. Chalmovského vychádzajúce z karikatúry pripomínajú v mnohom princíp skečov, ktorý často používali aj Lasica a Satinský vo svojich známych dramatických scénkach a obrazoch (Nikto nie je za dverami, Soirée). Dialógy Romany Maliti a Ľuba Burgra v obraze Rozdrbaný vzťah, Vít Bednárik v Čechov – rámovanie, Ľ. Burgr v obraze Chcem byť sám alebo M. Chalmovský so záchodom na hlave sa na ne dokonca podobajú. Ľ. Burgr, R. Maliti a M. Chalmovský hrajú uvoľnene, ich prejav je už príznačne autentický.
Zvolená hudba, zmes noisu a elektroniky, experimentu, pôsobí miestami skľučujúco, deprimujúco, deštruktívne, no inde veľmi dynamicky, vyhrotene až kŕčovito. Je najvýraznejšia v sekvenciách bez slov, v prítmí, kde sa miestami niektorá z postáv mihne a kde sledujeme zábery sloganov, čísiel. Jednotlivé obrazy oddeľuje videoart s ponáhľajúcimi sa zamestnancami alebo s kráčajúcou postavou pripomínajúcou homo sapiens. Hudba spolu s videoprojekciami má umocňovať pocit zmätku, napätia, stresu, hektickosti. V prípade hudby sa to podarilo absolútne, no spomínané videoprojekcie fungujú v kontexte celého inscenačného tvaru skôr retardujúco. Inscenácia by nestratila nič na svojej výpovedi, ak by tam aj neboli.
Inscenácia má tematicky, ako aj inscenačne viacero rovín. V odkaze a výpovedi sa však spájajú. Pri Napichovačoch a lízačoch sa nedá nesmiať – smejeme sa sami na sebe, na situáciách, ktoré veľmi dobre poznáme, ako priami účastníci aj ako svedkovia.
Koláž Napichovači a lízači uzatvára čechovovský motív Višňového sadu, ktorý sa tu transformuje na výpoveď o zničení prírody, prirodzenosti. Výrub niektorých stromov môže zachrániť pár iných. Je na nás, ktoré stromy a ktorí jedinci sa zachránia a ktorí ostanú porazení.