- 14. apríl 2016 -
- 26. február 2016 -
- 9. apríl 2015 -
- 30. júl 2014 -
- 3. január 2014 -
- 3. január 2014 -
- 13. december 2013 -
- 10. november 2013 -
- 3. november 2013 -
- 24. október 2013 -
- 3. október 2013 -
- 9. august 2013 -
- 18. marec 2013 -
- 16. september 2012 -
- 19. jún 2012 -
- 17. jún 2012 -
- 19. marec 2012 -
- 12. marec 2012 -
- 23. november 2011 -
- 10. október 2011 -
- 5. október 2011 -
- 5. jún 2011 -
- 20. máj 2011 -
- 21. apríl 2011 -
- 4. apríl 2011 -
- 15. marec 2011 -
- 28. február 2011 -
- 18. február 2011 -
- 15. február 2011 -
- 11. február 2011 -
- 1. december 2010 -
- 1. november 2010 -
- 18. október 2010 -
- 29. september 2010 -
- 29. september 2010 -
- 20. september 2010 -
- 10. apríl 2010 -
- 12. február 2010 -
- 20. december 2009 -
- 18. december 2009 -
- 9. september 2009 -
- 10. apríl 2009 -
- 23. apríl 2008 -
- 22. apríl 2008 -
- 4. január 2008 -
- 6. december 2007 -
- 4. december 2007 -
- 20. november 2007 -
- 29. október 2007 -
- 22. jún 2007 -
- 17. máj 2007 -
- 17. január 2007 -
- 15. január 2007 -
- 30. december 2006 -
- 22. november 2006 -
- 22. apríl 2006 -
- 23. december 2005 -
- 15. apríl 2005 -
- 12. máj 2004 -
- 30. december 2003 -

Akciový výpredaj ilúzií

Keď na delúziu trpia mnohí ľudia, volá sa to náboženstvo. V inscenácii SkRAT–u je ním hlavne konzum.
Premiéra projektu Delúzia – v zajatí nepokojnej mysle otestovala nový priestor, ktorý si divadlo SkRAT našlo v bývalom obchodnom dome Dunaj v centre Bratislavy. Hoci by scéne aj hľadisku určite prospel aspoň meter do výšky, celkovo nepôsobilo narýchlo upravené prostredie zle. To, že na inom poschodí tej istej budovy sídli trendový klub KC Dunaj, môže návštevnosti divadla len pomôcť.

Žena v nákupnom vozíku
Verných divákov poteší, že ani po presťahovaní sa poetika SkRAT–u nezmenila. Aj tentoraz sa môžu spoľahnúť na sériu viac či menej vydarených scénok, ich hlavnú myšlienku, ako nás to učili na hodinách slovenčiny, hľadáme však len ťažko. V tomto prípade pomáha pri orientácii názov projektu a k nemu pribalený citát amerického spisovateľa a filozofa Roberta M. Pirsiga: „Keď trpí na delúziu jedna osoba, volá sa to pomätenosť. Keď trpia na delúziu mnohí ľudia, volá sa to náboženstvo.“ Týmto náboženstvom je hlavne konzum. Nič nemôže byť aktuálnejšou témou v dobe, keď úplne najradšej zo všetkého klameme samých seba.
Tovarom sa stáva už aj vnímanie hudby, žena nadchýnajúca sa nad vážnou hudbou sedí v nákupnom vozíku. V inej scéne predáva egocentrický dídžej svoj neopakovateľný výber muziky. Náhodná skupina ľudí schovávajúcich sa pred dažďom pod strieškou zastávky načne reč o všeobecnom zadlžovaní a exekúciách. Škoda len, že z nej vyviazneme akosi priveľmi ľahko, bez pointy.

Dokedy budeme takto?
V inej scéne snob rieši s inžinierom rekonštrukciu svojho bytu, čo sa zvrhne na radikálnu rekonštrukciu jeho partnerského vzťahu. Nielen v tejto scéne nachádzame  veľa odpozorovaného, ale aj mnohé  klišé (pragmatickí muži a po láske naivne túžiace ženy). Pohrávanie sa s kráskami na hrane sexizmu nebolo v tejto inscenácii vyvážené žiadnou intelektuálkou typu Inge Hrubaničovej.
Poteší výstup s totálne opitým tridsaťročným synom visiacim stále na krku rodičov, ktorý polonahý a s uterákom okolo hlavy pôsobí ako paródia na Krista. „Dokedy budeme takto,“ nadáva mu matka držiac ho v náručí v štýle piety. Krásnym príkladom banality staromanželských rečí je diskusia medzi chorým mužom a jeho ženou, ktorá mu do nemocnice namiesto cigarety a knihy donesie pomaranče. Finále so zlatým bohom šopingu pôsobí priveľmi lacno, možno by nás ohromilo v 90. rokoch.

Ustálená alternatíva?
Burgr pracoval s priestorom nad bežným štandardom skratovských produkcií, vynikajúci bol výber hudby, vďaka ktorej sa produkcia miestami stáva videokoncertom. Ani herectvo nesklamalo, absolútnym pozitívom tohto divadla zostáva miera autenticity. Pri talente všetkých zúčastnených by sme však mohli očakávať aj viac.
Skratka SkRAT už dnes neznamená elektrické skraty či nečakané výboje, ale v zásade ustálený prúd, ktorý v porovnaní s prevládajúcou jednosmernou komerciou však ešte stále zostáva alternatívnym.

Zuzana Uličianska, SME, 12. 3. 2012