Starí špióni východnej Európy stále šíria strach

Večer 23. februára 1981 sa Přemysl Coufal, slovenský stavebný inžinier a tajne vysvätený kňaz s kontaktmi na Vatikán, sťažoval svojmu domovníkovi. V Coufalovom bratislavskom byte náhle vypadla elektrina. O tri dni neskôr ho polícia našla v obývačke mŕtveho.

„S najväčšou pravdepodobnosťou samovražda,“ stanovil súdny lekár. Coufalovým priateľom sa úskokom podarilo otvoriť rakvu pred pohrebom. Videli modriny na čele, natrhnuté ucho, hlbokú ranu pri spánkoch. Napriek tomu bol prípad ad acta uzavretý.

Až v roku 1991, po prevrate, presadili Coufalovi rodičia nové vyšetrovania. Ale aj tieto boli zastavené. Novinár, ktorý pracoval na prípade a ktorý informoval svojich kolegov o anonymných vyhrážkach smrťou, tento novinár Marcel Samuhel zistil, že Coufal pracoval pre slovenskú ŠtB. Inžinier posielal informácie prostredníctvom zahraničných podnikov, ktoré smel navštevovať. Súčasne ale, a to štátna bezpečnosť dlho nevedela, bol Coufal členom podzemnej cirkvi a informoval Vatikán o prenasledovaní kňazov v Československu. Keď ŠtB odhalila dvojitého agenta, chcela vedieť všetko o podzemnej cirkvi. Kňaz otvorene odmietol.

1993 skončil Marcel Samuhel svoj posledný článok slovami: „A keby sa mi náhodou niečo stalo, odkazujem GP SR, že nemám úmysel spáchať samovraždu.“ Krátko po tom novinár zmizol. Doteraz je nezvestný.

V roku 2013 malé divadlo SKRAT z Bratislavy prinieslo tento príbeh na javisko. Premiéra sa konala nedávno v Nitre na medzinárodnom divadelnom festivale, 90 kilometrov východne od hlavného mesta. V programe zameranom na „Paralelné životy“ bolo uvedených desať predstavení, ktoré mali spoločnú tému: tajná polícia v bývalom východnom bloku.

Slovenskí herci neprišli po svojom predstavení ani jediný raz na javisko. V poslednej scéne vidno kňazovu obývačku. Je tam prítmie, ale všade sa dajú rozoznať krvavé stopy. Ľudia v úradníckych oblekoch, s niečím ako svinskými maskami sa ťažkopádne pohybujú po byte. Zmiznú a niekto zakričí: „Svetlo, svetlo!“

Rozsvieti sa, ale javisko zostane prázdne: „Chceli sme tým ukázať, že nič nie je uzavreté,“ hovorí režisér Dušan Vicen. „To nie je divadelná hra, ktorá spracováva minulosť a potom je už všetko dobré. Hra hovorí o schizofrénnom strachu, ktorý nás ešte vždy ovláda. Súbor musel prekonať svoj strach. V roku 2013.“

Až pred dvoma rokmi obnovená požiadavka bola Generálnou prokuratúrou v Bratislave zamietnutá. Ľubomír Morbacher, pracovník Ústavu pamäti národa (slovenský Birthler-Behörde), ktorý prišiel s touto požiadavkou a teraz radí divadlu pri inscenácii, hovorí o „obrannom kruhu“ bývalých príslušníkov tajnej polície.

(...)

Tim Neshitov: Was habt aus der Geschichte gelernt?, Süddeutsche Zeitung, 12. 10. 2013, s. 15