- 14. apríl 2016 -
- 26. február 2016 -
- 9. apríl 2015 -
- 30. júl 2014 -
- 3. január 2014 -
- 3. január 2014 -
- 13. december 2013 -
- 10. november 2013 -
- 3. november 2013 -
- 24. október 2013 -
- 3. október 2013 -
- 9. august 2013 -
- 18. marec 2013 -
- 16. september 2012 -
- 19. jún 2012 -
- 17. jún 2012 -
- 19. marec 2012 -
- 12. marec 2012 -
- 23. november 2011 -
- 10. október 2011 -
- 5. október 2011 -
- 5. jún 2011 -
- 20. máj 2011 -
- 21. apríl 2011 -
- 4. apríl 2011 -
- 15. marec 2011 -
- 28. február 2011 -
- 18. február 2011 -
- 15. február 2011 -
- 11. február 2011 -
- 1. december 2010 -
- 1. november 2010 -
- 18. október 2010 -
- 29. september 2010 -
- 29. september 2010 -
- 20. september 2010 -
- 10. apríl 2010 -
- 12. február 2010 -
- 20. december 2009 -
- 18. december 2009 -
- 9. september 2009 -
- 10. apríl 2009 -
- 23. apríl 2008 -
- 22. apríl 2008 -
- 4. január 2008 -
- 6. december 2007 -
- 4. december 2007 -
- 20. november 2007 -
- 29. október 2007 -
- 22. jún 2007 -
- 17. máj 2007 -
- 17. január 2007 -
- 15. január 2007 -
- 30. december 2006 -
- 22. november 2006 -
- 22. apríl 2006 -
- 23. december 2005 -
- 15. apríl 2005 -
- 12. máj 2004 -
- 30. december 2003 -

Keby mal Boh telefón alebo (Za)volanie o pomoc

„Postavy a udalosti v tejto inscenácii sú vymyslené. Akákoľvek podobnosť s postavami a udalosťami reálnymi však s najväčšou pravdepodobnosťou nebude čisto náhodná,“ píšu na internetovej stránke divadelníci SkRATu v súvislosti s inscenáciou Proces procesu procesom, v ktorej kafkovsky kritizujú mastenie si pupkov najvyšších príslušníkov slovenskej súdnej a legislatívnej moci. Prečo kafkovsky? Po prvé preto, že inscenácia je inšpirovaná slávnym románom Franza Kafku Proces a po druhé preto, lebo otvára tému, ku ktorej sa spisovateľ ustavične vracal, a ktorá sa týka ľudskej existencie ohrozenej hanebným úradovaním, pohŕdavým prístupom tvorcov zákonov a tých, ktorí by mali dohliadať na ich dodržiavanie v spoločenskom systéme a trestať pokles morálky. Autor tohto diela svetovej literatúry v ňom zobrazuje bytostný konflikt jedinca s anonymným a nepriateľským spoločenským systémom a to, ako sa márne snaží vymaniť zo súkolia súdnej mašinérie. Ako vo výslednom divadelnom diele v SkRATe vnímajú spojitosť tejto témy so slovenskou realitou?

Výsledný tvar inscenácie teda vychádza z bezvýchodiskovej situácie vlády bezprávia a absencie spravodlivosti, ktorej následky sú v nej dotiahnuté ad absurdum. Obludnosť takmer až šialenej chamtivosti ľudí, ktorí by mali dbať na poriadok a dodržiavanie zákonov štátu, deštruuje nielen spoločnosť, ale tiež rozleptáva vnútro individualít, ktoré ju tvoria. V inscenácii divadelníci netradične poukázali na fatálnu prepojenosť ľudskej bytosti a jej existencie so štátnym systémom a na jeho výlučne negatívny vplyv na formovanie zmyslu života občana. Sledujeme, ako štátna príslušnosť človeka okliešťuje rozpínavosť ľudskej duše, ba až ju popiera. Ľudia akoby blúdili v čiernočiernej tme labyrintu, z ktorého však niet východiska. Do slovenského kontextu zasadzujú inscenáciu konkrétne odkazy na osobnosti súdnej vrchnosti, medzi ktoré patrí aj zdanlivo imaginárna postava „Pán Fúzatý“, ruský odzemok, ktorý tancujú pupkatí príslušníci našej politickej scény atď. Holé bruchá sudcov (Milan Chalmovský, Vlado Zboroň, Vít Bednárik, Ľubo Burgr), ktorých status možno identifikovať len bielym golierikom okolo krku, parodujú ich predstieranú serióznosť.

Idea bludiska sa odzrkadlila aj v organizácii priestoru javiska, ktoré bolo rozdelené do niekoľkých plánov. Vľavo vpredu boli svetelné kvádre – stolíky, pri ktorých postavy sedeli a frontálne smerovali svoje trpké spovede na publikum, no v skutočnosti akoby hľadeli bezcieľne do neznáma. Na pravej strane javiska boli rozmiestnené otáčajúce sa panely zrkadiel, cez ktoré prechádzali blúdiaci herci. Vytvárali ilúziu nekonečnosti v tak trochu nadreálnom svete zlého sna. Tretiu časť javiska rovnako oddeľoval veľký panel, ktorý, vhodne osvetlený, dodával tejto časti priestoru punc dominantnosti, odohrávali sa za ním rôzne druhy „mecheche“ štátnikov. Tie boli v kontraste s fragmentmi intímnych výpovedí zlomených jednotlivcov z pospolitého ľudu, ktoré nevediac komu hlásili do veľkých farebných telefónov. Možno Bohu. Má však Boh telefón?

Zmysel záhadných telefónov, ktoré boli takmer jedinými rekvizitami, objasnila kľúčová scéna, v ktorej predstavitelia moci prišli vyšetrovať odstúpenie z postu poslednej spravodlivej sudkyne (Inge Hrubaničová) priamo k nej domov. Scéna tak trochu pripomínala povestné vyšetrovacie postupy ŠTB z čias totalitného režimu. Zo strachu z psychického nátlaku, ktorý na ňu vyvíjali, sa snažila ako poslednú záchranu zavolať políciu, telefón však zdvihol jeden z tých, ktorí ju prišli psychicky týrať. Ťažko aj dnes oddeliť políciu od zločinu... Stále veríme, že telefonujeme tomu správnemu, kto nás zachráni, vylievame si dušu, voláme o pomoc, no na druhej strane je len ticho alebo počuť tiché cvaknutie. Položil. Scéna, rovnako ako celá inscenácia, v nás vyvoláva neutíšiteľné pochybnosti, či ešte veriť, či byť spravodlivý voči sebe alebo akémusi Bohu a či sa vôbec oplatí morálne žiť.

Jana Oľhová v postave reportérky, jedinej, ktorá sa snaží zaznamenať zlo okolo nás, povedala: „Je možné, že zajtra sa dogrciame z toho, čo nás dnes fascinuje.“ Len tak medzi rečou vyslovuje posolstvo do budúcnosti, ktoré v sebe nenesie ani štipku nádeje, že vystúpime z  mraku absurdného spoločenského zriadenia a marazmu. Dokonca ľudskou kostrou, ktorá sa na istý moment objaví na javisku a nahradí zúfalého človeka volajúceho (telefonujúceho) po spravodlivosti, inscenátori naznačujú, že len ukončením života dospejeme ku koncu tejto situácie. A tak sa zdá byť tá ťarcha, hoci odetá do vtipných konštrukcií dialógov a humoru, miestami neznesiteľná. Inscenácia síce vyvolávala u divákov smiech, no niekedy až zachmúrene pozerali a premýšľali, či je to naozaj také vážne. Inscenátori nám neponúkli žiadne možné riešenia alebo podnety, ako zo situácie von.

Za pozitívum sa dá pokladať hoci už tak trochu otrepaná inscenačná poetika divadla SkRAT: využitie intertextuality, dekonštrukcia bežného dialógu, hudobnosť inscenácie a silná atmosféra, aj keď v tomto prípade viac tragická ako tragikomická. Treba však dodať, že pri lepšej práci so svetlom by inscenácia vytvárala ešte väčší vizuálny dojem. Na zrozumiteľné predeľovanie priestoru a podčiarknutie hodnoty určitých výstupov to však stačilo. Na plátne ohraničujúcom zadný horizont sa premietali projekcie akýchsi útvarov vystavaných z variácií mien hlavnej postavy románu Franza Kafku Proces. Ozvena slov, vytvorená vďaka princípu delay zvuku mikrofónov, spôsobila, že volania postáv akoby zneli z hĺbky nejakého tunela, v ktorom sú/sme všetci Jozefovia K. uväznení.

Herecké stvárnenie postáv bolo rovnomerne rozdelené medzi všetkých, niektorí herci sa striedali vo viacerých rolách. Rovnako ako dialógy, ani situácie neboli poprepájané v príčinno-následných vzťahoch, dramatické napätie skôr vychádzalo z akéhosi (naoko) náhodného radenia situácií, dramatických konfliktov a nekontrolovateľného premiešavania postáv a hercov, týkalo sa nemožnosti prestať sledovať vývoj na javisku. Neustále sme boli poháňaní potrebou dávať si veci do širších súvislostí, ktoré ako obyčajne v prípade divadla SkRAT prichádzajú až neskôr. Nie je možné hľadieť na jednotlivé časti inscenácie Proces procesu procesom oddelene, žiadna nie je dominantnejšia, s dramatickým napätím silnejším od tej nasledujúcej alebo predošlej, vytvárajú ideovo obsažný komplex pozliepaný zo zlomkov skladačky, ktoré sú motivicky prepojené.

Proces procesu procesom zaujal svojím scénickým jazykom, no niesol v sebe príliš pochmúrny obsah. Zaraďuje sa medzi početné inscenácie tej časti súčasných slovenských divadelných tvorcov, pre ktorú je symptomatické, že sa už takmer nevie vyjadriť inak než ironicky a cynicky. Odmieta už „sentimentálne klamstvo“, čo je na jednej strane dobré, no zároveň si tým takmer všetko príliš racionalizuje a díva sa na svet príliš reálne, nechce ho krajší. Pokus zachytiť „kafkovský“ čierny humor sa miestami snažil o vyslobodenie z temna doby a vynikajúci autorský text trefne mieril pod kožu slovenským papalášom aj obyčajným ľuďom často strateným v ťažkosti polobytia spôsobeného absurdnými spoločenskými pomermi. Keby sme tak mali ten telefón, ktorý by nás spojil s nejakým Bohom a mohli ho poprosiť o pomoc a radu, ako lepšie žiť sami so sebou v diktáte spoločenského systému...

PROCES PROCESU PROCESOM (PÔJDEŠ DO BASY? HAJZEL!)

Spoluautori textov, účinkujúci: Vít Bednárik, Ľubo Burgr, Daniela Gudabová, Inge Hrubaničová, Milan Chalmovský, Vendula Kasalická, Jana Oľhová, Vlado Zboroň
Hudba: Rado Chrzan, Ľubo Burgr, Martin Kokavec
Vizuálna spolupráca: Boris Vitázek
Technická spolupráca: Martin Kokavec
Scenár, réžia, scénografia: Dušan Vicen

Premiéra: 25. 2. 2013, A4-priestor súčasnej kultúry

 

Jana Hlodáková, theatre.sk, 9. 12. 2013