- 14. apríl 2016 -
- 26. február 2016 -
- 9. apríl 2015 -
- 30. júl 2014 -
- 3. január 2014 -
- 3. január 2014 -
- 13. december 2013 -
- 10. november 2013 -
- 3. november 2013 -
- 24. október 2013 -
- 3. október 2013 -
- 9. august 2013 -
- 18. marec 2013 -
- 16. september 2012 -
- 19. jún 2012 -
- 17. jún 2012 -
- 19. marec 2012 -
- 12. marec 2012 -
- 23. november 2011 -
- 10. október 2011 -
- 5. október 2011 -
- 5. jún 2011 -
- 20. máj 2011 -
- 21. apríl 2011 -
- 4. apríl 2011 -
- 15. marec 2011 -
- 28. február 2011 -
- 18. február 2011 -
- 15. február 2011 -
- 11. február 2011 -
- 1. december 2010 -
- 1. november 2010 -
- 18. október 2010 -
- 29. september 2010 -
- 29. september 2010 -
- 20. september 2010 -
- 10. apríl 2010 -
- 12. február 2010 -
- 20. december 2009 -
- 18. december 2009 -
- 9. september 2009 -
- 10. apríl 2009 -
- 23. apríl 2008 -
- 22. apríl 2008 -
- 4. január 2008 -
- 6. december 2007 -
- 4. december 2007 -
- 20. november 2007 -
- 29. október 2007 -
- 22. jún 2007 -
- 17. máj 2007 -
- 17. január 2007 -
- 15. január 2007 -
- 30. december 2006 -
- 22. november 2006 -
- 22. apríl 2006 -
- 23. december 2005 -
- 15. apríl 2005 -
- 12. máj 2004 -
- 30. december 2003 -

Aliterácia pokrivenej spravodlivosti

NOVÁ INSCENÁCIA DIVADLA SKRAT „PROCES PROCESU PROCESOM (PÔJDEŠ DO BASY? HAJZEL!)“

Jazyková figúra samotného názvu, ktorá odkazuje na Kafkov existenciálny román, sa pohráva so zdvojením (alebo strojením?) významu samotného slova „proces“. Proces môže byť stavom neustálej premeny v širšom zmysle alebo celkom konkrétny proces justičný. Ak sa tieto dva významy dostanú do ostrého konfliktu, spravodlivosť sa svojvoľne mení na manipuláciu. Slovná hra je výrazom mašinérie tlaku moci, ktorá pokojne zomelie privilegovaných spolu s obyčajnými. Divadlo SkRAT ide ešte ďalej a okrem evidentných odkazov na vážne celospoločenské kauzy posledných rokov z prostredia súdnictva, ktoré vyplávali na povrch, reflektuje aj mediálny obraz spoločenskej pretvárky. Centrom týchto udalostí vo vizuálnej projekcii nekonečného mesta ako labyrintu otvorených a zatvorených dverí, kde sa dá len s ťažkosťou dopátrať spravodlivosti, je symbol Jozefa K. Syndróm obete spoločnosti sa vyrovnáva s krehkou líniou útočnej arogancie. Jozef K. (alebo Joseph, Józa, Jossua..., ad Vitázek) je stratený vo svetle nezrozumiteľnosti jazyka a vlastnej identity zápalom odpovedať (si) na každú z možných a nevyslovených otázok. Množina ich obrovského množstva niekedy vedie k zmršťujúcemu sa pudu sebazáchovy. Inscenácia napriek tomu a práve preto asociuje škáru hrdinnosti v otázkach spravodlivosti v každej z ponúkaných hereckých príležitostí. V momentoch, kedy človek – investigatívne pátra na vlastnú päsť, domáha sa poznať pravdu, nech je to už čokoľvek zvrhlé (Oľhovej žurnalistický apel) – vo svojej prostote a skromnosti si chce zachovať čistú dušu (Zboroňov malokarpatský ujko s pávom) – zastáva sa a chráni svojich blízkych, aj keď je mu napľuté do ksichtu (Gudabovej materinský dotyk) – odhalí niečo krehké a bolestné zo seba (Hrubaničovej lístok vo vetre uprednostnený pred ľudskými vecami a bezmocnosť) – ostáva bez tváre, bez mena a bez slov (Kasalickej pokrivené telo bez duše) – nájde odvahu priznať sa a niesť za to dôsledky (Chalmovského exekučný príkaz na vlastné telo, ktorý načína odseknutý prst) – vystúpi z radu (rady) aj za cenu nepohodlnosti opatrení (Bednárikove 3 mesiace pre smrťou) – a konečne, povie otvorene a bez zábran, čo si o tom myslí (Burgrov „vypnitodopiče“ exaltovaný vzdor). Kafka nie je čierno-biely, ako by sa niekedy slovenskému divákovi mohlo núkať. Motív zúfalej snahy o východisko prestupuje svet hyenistických vykorisťovateľov, manipulátorov, demagógov, biele goliere a kriminálnikov bez toho, aby prestali byť ľuďmi. Neviem, či je príliš trúfalé označiť Vicenov režijný zámer za angažovanú snahu pochopiť vnútornú deštrukciu týchto osôb. No predstava o vykorenenosti jednotlivca je vždy do istej miery závislá od straty záväzkov voči spoločnosti. To je zodpovednosť každého prizerajúceho sa. Zodpovednosť (alebo ak chcete morálka), ktorú neruší signál, keď sa nedá nikam dovolať.

Verona Jankovičová