V okamihu, keď v sále zhaslo svetlo, v hľadisku doznieval šepot a obecenstvo i celý priestor sa ocitli v pološere. Divák spozoroval v hra- com priestore jediný pohyblivý bod. Muža v tmavom odeve, v čiernej košeli, s bielym motýlikom na krku. Naťahoval si biele rukavice. Napadlo mi, či to nebudú jediné svetlé body tohto práve sa začínajúceho predstavenia. Čakal som, čo sa udeje. A bolo svetlo. Vzápätí sa v priestore pred publikom objavila truhla. Pri nej tri postavy. Zjavne smútili. Neartikulovaný prejav. Vzdychy. Traja mušketieri, poslední mohykáni, či marxistickí ideológovia? Ťažko sa to dalo uhádnuť. Mi- mika v tvári prezrádzala bôľ. Trúchlili. V trenírkach, kopačkách a farebných prepotených dresoch futbalových hráčov. Nikomu nebolo do smiechu. Človek sa nezorientoval, kým neotvorili ústa. Odrazu mu svitlo. Vedel na čom je. Aj bulletin prezrádzal, aký je to žáner a čo bude nasledovať. Pánsky duševný striptíz, nielen pre dámy. A traja chlapi sa začali pomaly a postupne obnažovať. Nielen, že odkladali časti svojho skromného odevu, ale priam ne- hanebne sa pretŕčali pri odhaľovaní svojho vnútra. Stačili im na to slová.
Komorný priestor štúdia v Divadle Jána Palárika si pre svoju exhibíciu na DIV-e vybralo Divadlo SkRAT z Bratislavy nepochybne zámerne. Jeho autorské kolek- tívne výpovede sú tak spontánne, dráždivé a úprimné, že priamy kontakt s di- vákmi a takmer bezbariérová komunikácia je ich prirodzenou, vyhľadávanou súčasťou. Pomáha vzájomnej interakcii aktérov s publikom.
Interpreti s inscenátormi neskrývajú, že text ich titulov vzniká záznamom a prepisom improvizovaných dialógov, spôsobom, ktorý ich výslednej výpovedi dáva podobu osobitej originality a autentickosti. Zo života odpočúvané, v skú- šobni dotvorené a vypointované dialógy atakujú divákov. Nedovoľujú im skryť sa pred dotieravou, sexappealu zbavenou pravdou o sebe i o spoločnosti.
Ani tentoraz to nebolo inak. Poslúžila im stará, známa a v ostatnom čase v spoločnosti túžiacej po úspechu a blahobyte už trochu obšúchaná mustra. Začínajte s myšlienkou na koniec. Napíšte si svoj vlastný nekrológ. Po radách úspešných vodcov z oblasti biznisu, finančníctva a politiky, z ktorých si už robia žarty aj v amerických filmoch, siahli i slovenskí divadelníci.
Záleží aj im na tom, ako zdokonaliť seba a vzťahy medzi ľuďmi? Možno. Po- kúšajú sa o to a takmer viac než hodinu bľabocú v rozjímaní s odbočkami o už neprítomnom Mirovi, o živote po živote, o lopote a dobrote, o šatách, čo robia človeka, o morálnom probléme, o kríži, o homosexualite, o zmene a Novom človeku, o ranách a pochybnostiach. O sebe aj o nás.
Slúži im na to vlastný jazyk. To, čo spravil súčasník so spisovnou slovenčinou. Tie kecy prekladajú pesničkami, aby im bolo lepšie rozumieť a čas rýchlejšie plynul. A zábavnejšie. Aby bola sranda a dalo sa to všetko ľahšie zniesť. Keď to vyzerá, že už je toho viac než priveľa, radšej mlčia a svoje pohybové kreácie vedú ad absurdum. Účinkom sa ale neminú.
Aj ich neprajník musí priznať, že sú skvelí. Presní, výstižní, vtipní. Čo titul, to súčasný, pôvodný text. Mnohoznačnú výpoveď dosahujú iba náznakom. Vytvorením atmosféry. Fluidom okamihu. V hereckom prejave, v scénografii, v hudobnom stvárnení. Brnkajú nám na city a chtiac-nechtiac nás presviedča- jú, že iba na nás záleží, či svoj život prežijeme ako SkRAT k vlastnej smrti.
