- 14. apríl 2016 -
- 26. február 2016 -
- 9. apríl 2015 -
- 30. júl 2014 -
- 3. január 2014 -
- 3. január 2014 -
- 13. december 2013 -
- 10. november 2013 -
- 3. november 2013 -
- 24. október 2013 -
- 3. október 2013 -
- 9. august 2013 -
- 18. marec 2013 -
- 16. september 2012 -
- 19. jún 2012 -
- 17. jún 2012 -
- 19. marec 2012 -
- 12. marec 2012 -
- 23. november 2011 -
- 10. október 2011 -
- 5. október 2011 -
- 5. jún 2011 -
- 20. máj 2011 -
- 21. apríl 2011 -
- 4. apríl 2011 -
- 15. marec 2011 -
- 28. február 2011 -
- 18. február 2011 -
- 15. február 2011 -
- 11. február 2011 -
- 1. december 2010 -
- 1. november 2010 -
- 18. október 2010 -
- 29. september 2010 -
- 29. september 2010 -
- 20. september 2010 -
- 10. apríl 2010 -
- 12. február 2010 -
- 20. december 2009 -
- 18. december 2009 -
- 9. september 2009 -
- 10. apríl 2009 -
- 23. apríl 2008 -
- 22. apríl 2008 -
- 4. január 2008 -
- 6. december 2007 -
- 4. december 2007 -
- 20. november 2007 -
- 29. október 2007 -
- 22. jún 2007 -
- 17. máj 2007 -
- 17. január 2007 -
- 15. január 2007 -
- 30. december 2006 -
- 22. november 2006 -
- 22. apríl 2006 -
- 23. december 2005 -
- 15. apríl 2005 -
- 12. máj 2004 -
- 30. december 2003 -

Absolútna nerovnováha

 

Ľubo Burgr / Centrum súčasnej kultúry A4 – nultý priestor, Bratislava

V Bratislave na Námestí SNP, medzi prevádzkou jedného z telefónnych megaoperátorov a predajňou slovenského „ľudového“ umenia pre rakúskych turistov, nájdete vchod do centra súčasnej kultúry A4 – nultý priestor. Progresívnej „A4-ke“, ako sa klubu dnes hovorí, sa od roku 2004 podarilo získať priazeň domácich aj zahraničných divákov a umelcov, a ešte k tomu prežiť niekoľko štátnych prešľapov a kultúrno-politických kríz. Podľa Ľuba Burgra – režiséra, skladateľa, herca a štatutára A4-ky, je však kríza jednoducho bežný stav.

Ľubo, s tebou už bol dávnejšie v 3/4 rozhovor. Hovoril si aj o tom, že si dostal štipendium na Berkley.

Hej, ale to si už ani nepamätám. A teraz mi práve niekto písal, že som otázka na skúškach v Nitre, kde učí Fujak. A že z tej jeho knihy, z ktorej asi skúša, nebolo jasné, či som tam bol, alebo nie. Ale nebol som tam.

Z rozhovorov, ktoré som doteraz do čísla spravila, mám pocit, že je tu prítomná nejaká kríza. Je to téma? Čo myslíš?

Ja som robil diplomovú prácu Kríza opery v čase postmoderny, kde som mal veľký spor s nebohým profesorom Jurajom Benešom, ktorý mi tvrdil, že po prvé kríza nie je adekvátny termín, keď chcem povedať to, čo chcem povedať, a po druhé, že kríza neexistuje, pretože síce Bratislava je na chvoste, ale v Nemecku je ročne niekoľko desiatok opier. Takže kríza to nie je. A kríza vlastne aj tak znamená niečo iné. Je to skôr zmena. Kríza je bežný stav a súčasť tvorby. Máš niekoľko fáz, keď chceš niečo urobiť, prejdeš prehodnotením niečoho čo bolo, snažíš sa to posunúť. Bez toho to nejde. Keď hovoríš o kríze, tak je to súčasť niečoho komplexnejšieho. To, čo teraz prežívame je zmena, ako to povedať tak ľudsky, vedomia, človeka. Zjednodušene, žijeme v dobe médií a nikoho už nezaujíma, či to, na čom bol, má nejakú hodnotu. Skôr si všíma to, čo je predtým. Vidí reklamu, ktorá hovorí, že to je geniálne a odchádza s tým, že to bolo geniálne. Kritické hodnotenie diváka už skoro neexistuje. Čítal som článok, kde vedec Kapišinský hovorí o produkcii STV, že je horšia ako detská pornografia. Je tam program, ktorý robí jedna firma, a je to nejaká mystická relácia. O „duchárine“. A vedec hovorí, že je to nehoráznosť, vymývanie mozgov a sú to veľmi ľahko spochybniteľné veci. A verejnoprávna televízia to robí iba preto, lebo vie, že to diváka zaujíma. Divák chce mať pocit, že existuje niečo iné, chce si myslieť, že kdesi ho čaká transformácia na niečo krásne. Niečo čo sa vymyká každodennosti. Médiá ti to nahučia do hlavy. Vyrobia osobnosť z niekoho, kto niekde ukázal holý zadok alebo rozbil výklad. A potom sa stane to, že pod tlakom toho chce tvoj syn alebo tvoja dcéra od neho podpis. A ty sa čuduješ, že prečo, chceš podpis? Lebo ukázal holý zadok v televízii? A je to naozaj ťažké, vzdorovať tomu tlaku. Ľudia dnes hodnotia celé národy podľa toho, čo sa povie v televízii bez toho, že by poznali elementárne historické veci. Nechcem nikoho obhajovať, ale ani nenávidieť. A šoubiznis funguje rovnako. To, čo tu prebieha, nie je kríza, ale logický dôsledok trhového prístupu.

Ako sa ťa to dotýka?

No tak, že ak nemáš dostatok peňazí alebo stratégiu toho, ako by si divákov nejako získala, tak sa nepresadíš, a budeš stále trpieť, lebo stále chodí málo ľudí. Ľudia sa často cez tlak médií k tvojmu pokriku „haló ľudia, tu sme!“ nedostanú. Nemáš možnosť spraviť billboardy alebo reklamu v TV, ledva prežiješ s tým základným. Tak zvolíš inú stratégiu. Sústavnosť a miesta, kde chodia ľudia, ktorých to zaujíma. A tí si ťa musia nájsť a ty si musíš nájsť ich. V Amerike ľudia najskôr trávili všetok čas v obchodných domoch a potom to začali nenávidieť. Začali sa vracať malé obchodíky a tak. To sú procesy, ktoré treba pochopiť. Keď ich pochopíš, tak nebudeš mať depresie. Je to skôr taká zmena prostredia, ktorá nastala veľmi rýchlo, a má to dôsledky. Niektoré procesy sú dlhodobejšie. To, že sa za komunizmu tlačili peniaze do kultúry aby mu slúžila, tak to má dvojaký účinok. Jednak, že sa mnohí nechali kúpiť a takí umelci sa naučili žiť v relatívnom blahobyte, a na druhej strane sa paradoxne vytvoril nejaký kultúrny štandard. Ten stále pretrváva, nedá sa zlikvidovať tak rýchlo. Kultúrna obec si zvykla na peniaze, ale na druhej strane pozitívne je, že niektorí ľudia sú stále citliví na to, čo sa im podsúva. Takže tieto procesy potrebujú čas a asi treba len vydržať. Iná stránka je tá finančná, ale o tom sa mi ani nechce hovoriť, to už sa hovorí stále dokola. A zdá sa mi to už smiešne.

Čo sa ti zdá smiešne?

No, baviť sa o tom, že musia byť nejaké peniaze, lebo takýto druh umenia si na seba nezarobí tak veľa, aby sa to dalo utiahnuť. Druhá vec je, že či na Slovensku bude niekedy situácia ako napríklad v Čechách. A že sponzori budú ochotní dávať peniaze aj takýmto produkciám. Či to pre nich bude zaujímavé. Podľa toho, ako prebehla asignácia 2 percent daní z príjmu, tak divalo SkRAT na tom bolo veľmi dobre. Nie je to horibilná čiastka. Ale pomôže nám to. Takže podľa toho by som povedal, že sa to mení a vidíš aj tú spätnú väzbu. V Prahe to funguje.

V brnenskom časopise Rozrazil je rozhovor s bývalým viceprimátorom Bratislavy Braňom Hochelom. Hochel hovorí, že robiť na Slovensku umenie nie je žiadna tragédia. Z informácií, tak ako ich v rozhovore povedal, vyplýva, že je to tu s financovaním celkom v poriadku a že sa niet na čo sťažovať.

To, čo si teraz vytiahla, je iný problém. Problém je v tom, že ten redaktor si nedal námahu, aby mu položil otázku, čo a akou čiastkou podporili, keď on bol na bratislavskom magistráte. Je to o laxnosti redaktora. To, čo tam hovorí, všetko existuje, akurát nepovedal, že tu je minimálna podpora samosprávy. Koniec koncov hovorí o tom posledná kauza divadiel Aréna a Astorka. Aréne navýšili rozpočet o 6, 4 mil., lebo boli v takej strate, s tým, že ich rozpočet bol 12 miliónov. Spolu je to 18,4 milióna. My sme mali grant 1 milión. A to je veľký nepomer.

A čo to znamená? Prečo majú o toľko viac?

Tu nikdy nebola tradícia mestskej kultúry. Trvala len krátko a to vedomie samosprávnosti tu neexistuje. Postupne sa to obnovuje, samozrejme najskôr sa to týka majetkov a pozemkov, potom sociálne veci a doprava, a kultúra ich zaujíma málo. A toto by stálo tiež za samostatný rozhovor. Mali sme spolu so Slávom Krekovičom stretnutie s Petrekom, ktorý je starosta mestskej časti Staré Mesto Bratislava. Presviedčali sme ho o tom, že sme schopní vymyslieť grantovú schému, ktorá by zmysluplne podporovala umenie v Starom Meste. Ja som tam hovoril o tom, že minimálna čiastka by mala byť dva milióny. On mi na to povedal, že nemajú peniaze, a teda to určite nie. A potom si v novinách prečítaš, že starostovi zvýšili plat z 84 tisíc na 104 tisíc. A už len tento rozdiel by mohol byť časťou tej grantovej schémy. Sú to naozaj len také maličkosti, lebo nazbierať dva milióny pre nich nie je problém. Ale ich názor je, že prečo by mesto malo platiť umelcov. A vychádzajú z toho, že umelci tu prežijú aj tak a nie sú nútení na to dať peniaze.

Čo je podľa teba pre toto prostedie príznačné?

Absolútna nerovnováha. A to sa nedá nepovedať. Národné divadlo narába s takými peniazmi, ktoré sú takmer viac ako 500 násobok toho čo má A4 – nultý priestor, ale ten reálny výsledok, odozvy a kritiky nie sú tomu adekvátne. Divadlo Aréna má množstvo výhod v tom, že je to vlastná budova, ktorú môžu prenajímať, a je postavené na známej osobnosti, ktorá ho prezentuje a ich divadlo má 18 miliónov. A máš A4 – nultý priestor, klub zameraný na tých, ktorí ešte nie sú známi a budú o desať rokov patriť medzi špičku, a na tých peniaze len tak ľahko nezoženieš. Najlepšie by bolo, keby tu mal talkshow Šatan s Hossom, zohnali by sme sponzorov a bolo by vypredané stále. S tým sa len musíš zmieriť. Každý má iný cieľ. Niekto chce hrať v reklame, v sitcome. Veď mohol som aj ja.

Prečo si nechcel?

Ja tomu, čo robím, verím, a je to podľa mňa nezlučiteľné. Je to komplikované. Súvisí to s tým, ako robíme divadlo. A človek nemôže byť schizofrenik a robiť naplno dve veci. Nemôžeš sa neustále snažiť nájsť niečo, čo je hlbšie v tebe a zároveň robiť niečo, čo je na povrchu. To je schizofrénia a to sa nedá. Ja to nedokážem. A viem, že aj tých, ktorí to dokážu, to časom zničí. Asi si treba povedať, že berieš veci s tým, čo k nim patrí. Musíš si vybrať.

Čo je základný kľúč k tomu, aby si mohol robiť to, čo chceš robiť a čo robíš?

Základný kľúč je nájsť ďalších ľudí, ktorí to chcú robiť, a ktorí tomu veria. Viem, ako je to u nás, neviem, ako je to inde.

Aká je teraz tvoja vízia? Pracovná aj umelecká.

Chcel by som, aby sme dali A4 do technického stavu, aby tam bola klimatizácia, reštaurácia, aby sa to doriešilo aj personálne a ľudia boli zaplatení. Veľa vecí sa dá zlepšiť. V divadle mám na pláne dve inscenácie.

O čom?

O čom? O tom, o čom vždy. Tak trocha o nás a tak trocha o iných, tak trocha o zmenách, ktorými naša spoločnosť práve prechádza. Ono sa to z nás tak stále vyplavuje pri skúškach.

Prečo si robil hru Smutný život Ivana T.? Prečo ťa oslovil reálny text zo zasadania rozhlasovej rady?

Úplne na začiatku to mala byť len taká jednorazovka, a viem že keď som si na internete našiel ten zápis zo zasadnutia rozhlasovej rady, tak som bol zdesený. Jednak z toho, že vôbec niekto niečo také prezentuje a tiež z toho, že je niečo také vôbec možné. Vulgarizmy, ktoré som tam dopísal sú len dopovedaním toho, čo tam už je. Celá tá diskusia je vulgárna a za tým všetkým sú nejaké politické nominácie ľudí, za ktorými niekto stojí a poťahuje ich špagátikmi. To sa mi zdalo ako veľmi výstižné a pripomínalo mi to to, čo sme práve v A4-ke prežívali. To, že aj tak o tom rozhoduje niekto, kto sa v tom nevyzná, nemá na to názor, nevie čo robíme, nepríde sa pozrieť, nepozná tie výstupy. Skrátka nejaký kamarát politik mu povie, že by tam mohlo byť niečo iné a nepovie prečo. Nájde si zasa nejakú osobnosť, ktorá to zastreší, aby to bol niekto známy, a tak sa rozhodnú zlikvidovať niečo, čo je možno živé. A to mi to pripomenulo a tá hrôza sa mi vtedy zdala adekvátna. Najskôr sme to teda spravili len ako jednorázovú inscenáciu. Potom sa ale ukázalo, že by tam mohlo byť aj niečo konkrétne, ľudia, ktorých sa to týka, ktorým niekto ničí životy. Neviem, či ešte niekedy budem takú inscenáciu robiť. Uvedomil som si, že akonáhle tam pribudla tá časť inscenácie, kde sú ľudské osudy, a ak to má nejaký presah, tak to divákov menej zaujíma. Viac sa im to páčilo, keď to bola len taká hyperbola, keď to bolo prehnané a bola to sranda z toho, ako to na nejakom zasadnutí je. Keď je tam vidieť presah do životov, tak už sa to väčšine moc nepáči. Som rád, že táto inscenácia vznikla. Ale taký druh inscenácie už asi nemá zmysel opakovať. Teraz chcem robiť niečo iné.

Je tá inscenácia váš životný názor?

Iste, je to názor. Názor a veľmi konkrétny pocit. Nie sú to vymyslené veci. Sú to reálne zážitky pretavené do inscenácie.

 

Barbora Šedivá: Absolútna nerovnováha, 3/4 revue 21  22, 2007