Do svojej knihy Láska ide cez žalúď/dok vložila báseň, ktorá sa začína slovami: „sníva sa mi o písmenách v textoch... raz verzálky, potom kurzíva... v troch bodkách je štvrtá navyše...“ V slovenčine sa vyzná lepšie ako iní, preto korigovala Štrasserov preklad Eugena Onegina aj Hvoreckého Plyš. Popularizuje jazykové témy, pripravuje knihy iných autorov, vyučuje štylistiku a píše vlastné texty – prózu, básne, verše piesní a publicistické články. Každý týždeň aj pre SME. V 90. rokoch sa stala spoluautorkou Synonymického slovníka slovenčiny a jednou z hereckých hviezd alternatívnej scény v legendárnom divadle Stoka. Dnes hrá v divadle Skrat a v básni Šejkspír s úžasom píše: „...čo všetko je v tvrdom a mäkkom i naraz! luxus slovenčiny.“
Pri opise dnešného jazyka ste raz použili slovné spojenie „globálna orwellovčina“. Čo znamená?
Mala som na mysli novú hantírku - keď človek niečo rozpráva, a ani nevie ako, preberá slovné spojenia, celé frázy, témy. Pričom bez toho, aby ich hlbšie poznal alebo presnejšie vedel, čo cituje, a prečo to robí. Niekde ich začuje – v médiách alebo nejakých textoch – a osvojí si ich ako vlastné. „Globálna orwellovčina“ je napríklad aj papagájovaná téza o globálnom otepľovaní, keď jedny autority tvrdia, že stav je alarmujúci, druhé hovoria opak. Žijeme v imitátorskej spoločnosti.
V čom sa to prejavuje?
Akoby základom nášho správania bolo napodobňovanie niečoho, čo sa nám ponúka, lebo si myslíme, že to zapôsobí. Funguje to v najrôznejších oblastiach – pri osvojovaní politických a kultúrnych hodnôt alebo psychologických postojov. Vidíme to napríklad na kulte SuperStar, kde sa tie deti predbiehajú v imitovaní idolov, a nie vo vlastnej interpretácii, ale aj u pouličných predavačov, ktorí svojím prejavom kopírujú reklamu alebo televíznu upútavku s Vilom Rozborilom: „Vyskúšali ste už niekedy...?“
Týka sa to výhradne Slovenska?
Nie, práve to je to globálne. My sme z nášho uzavretého sveta, ktorý mal svoje pravidlá, skočili rovnými nohami do priestoru, kde sa už tomuto fenoménu darilo. Od pádu železnej opony prešlo 17 rokov, ale ja mám pocit, akoby to bolo nedávno, lebo recidívy psychologických reakcií, typických pre bývalý režim, tu ešte sú. Uvedomovali sme si, že žijeme v „orwellovčine“, a keď sme počúvali všetky tie prejavy, každý sa smial. No v podstate sme neboli schopní sformulovať čosi iné. Mali sme len očakávanie, že tu nastane akási éra autenticity, návratu k podstate, hľadania individuálneho... A to sa nestalo. Iba sme nabehli na iný trend povrchnosti. Ľudia sa podľa mňa báli povedať niečo za seba – aby sa nestrápnili, keď sa to, čo si mysleli, nenosilo, nebolo v súlade s novou normou, ktorá sa vzápätí objavila.
V 90. rokoch si spoločnosť vyjasňovala nové normy správania dosť drsne. Necítili ste sa vo svojom úsilí hovoriť sama za seba s celou Stokou osamelo?
Zo spätného pohľadu sme 90. roky prežili v akejsi izolácii, hoci sme to tak vôbec necítili. Boli sme sebestační, keď sme sa potrebovali len vyrozprávať z toho starého, čo sme v sebe nosili. Brutálnosť bežného života vidím až teraz, keď už nie som ponorená v sebe a vo svojej minulosti. Vlani v lete som prechádzala po Šancovej ulici a videla som, ako nejakí ľudia zmlátili človeka a naložili ho do auta, ktoré kamsi odfrčalo. Z chodníka sa tomu bezradne prizerali asi desiati ľudia. Nevedeli, či to boli policajti, alebo niekto iný... Keď sme sa ich s priateľom opýtali, či volali políciu, začali sa rozchádzať do svojich obchodíkov. Každý sa bál. Chceli sme túto udalosť nahlásiť anonymne. No nebolo to možné. Policajti nás donekonečna prezváňali a overovali, kto to zahlásil a prečo. A vtedy som pochopila, že v roku 2007 sa bojím... Ale 90. roky boli pre mňa plné ideálov, nádejí, nadšenia a predstáv o tom, že sa začala zmena.
Nesúvisí táto zmena skôr s tým, že ste už aj vy o tých 17 rokov staršia?
S vekom súvisí iné – napríklad až teraz rozumiem svojim rodičom, keď sa po štyridsiatke obmedzili len na dvoch-troch priateľov... Mala som na mysli spochybnenie pravidiel, na základe ktorých sa môže človek bezpečne pohybovať v spoločnosti, štáte, sociálnej skupine. Nádeje, ktoré sme mali v 90. rokoch, s tým súviseli. No nezmenilo sa to a strach, ktorý som mala vtedy z iných dôvodov, mám teraz z ďalších, ale je ten istý.
Narážate aj na nevyriešenú vraždu Daniela Tupého či správanie moci k občianke Slovenskej republiky Hedvige Malinovej?
Táto spoločnosť nedokázala za celých tých 17 rokov „vygenerovať“ riadenie, ktoré by občanom dalo záruku, že moc, ktorú má v rukách, použije na to, aby nám slúžila. Aby naša demokracia mala pravý význam, a inštitúcie a orgány, ktorých poslaním a náplňou je, aby robili pre občanov túto zábezpeku, naozaj plnili svoju funkciu.
Nedávno ste napísali o výroku politika: „Hovoriť ,nesúhlasím s obchodom s bielym mäsom' je podobné ako vyjadriť nesúhlas s rasovou diskrimináciou vetou ,nesúhlasím s diskrimináciou čiernych papúľ', čo je neprípustné.“ Urazil vás tento výrok ako ženu?
Už nevidím veci z mužského či ženského hľadiska. Pre mňa je podstatné to ľudské. V jazykovede sú teórie, ktoré skúmajú, do akej miery nám jazyk vytvára svet, a do akej miery ho odráža. Jedna z nich vychádza z etnolingvistiky a hovorí, že existuje toľko svetov, koľko je jazykov. A keď sa učíme materský jazyk, v ktorom rozmýšľame, získavame aj učenie o hodnotách. Je teda veľmi ťažké v štátnych útvaroch, kde je niekoľko jazykov a kultúr, dorozumieť sa, lebo vnímanie sveta je odlišné. Navyše, náš zmiešaný štát sa ocitol vo svete, ktorý sa globalizuje. Neviem, či je to dôsledok jazyka, alebo zámernej neochoty, keď si nedokážeme porozumieť... Ale čo, ak to naše rozprávanie „na povrchu“ umožňuje aspoň akú-takú komunikáciu, keď máme vo svojej hĺbke také rozdielne hodnoty?
Prečo ste prestali rozlišovať ženské a mužské vnímanie?
Vyrastala som na vidieku a v malom meste a veľmi skoro, možno v 15-tich, som mala jasný pocit, že u nás sú vzťahy medzi mužmi a ženami vždy dvojpolárne. Ako v realistickej literatúre – buď je to ten otec u Kukučína, ktorý rozdeľuje a panuje, alebo je to matka, ktorá u Hviezdoslava velí v Ežovi Vlkolinskom. Ľudia to tak aj berú – prijímajú danú dominanciu a rodiny žijú podľa nej. Ale ako sa cíti ten človek, ktorý je v tej hierarchii nižšie?... Je to veľmi zložité. Tematicky sa to však stále viac vyhrocuje a odrazu akoby nastala akási sociálna vzbura tých, čo boli v tejto hierarchii nižšie – mužov aj žien. Potláčaní sa začali domáhať práv a vo svojom boji útočia na obidve strany – akoby mali obidve pohlavia pocit ukrivdenosti. To znamená, že muži napádajú ženy za ich dominantnosť a ženy mužov. V tejto zvláštnej situácii by sme už mohli niektoré témy opustiť a naozaj sa vrátiť k ľudskej podstate – k tomu, čo nás odlišuje od zvierat – emocionálnej a racionálnej inteligencii. Alebo elegancii?
Ako z tohto pohľadu vnímate úsilie vašich priateliek feministiek?
Veľmi pozitívne. Treba poukazovať na isté problémy, objasňovať ich, lebo nie každému sú jasné. Je to vec životného rozhodnutia. Môžete to robiť čisto umeleckou formou, alebo do toho môžete nasadiť celú osobnú energiu. Skupina žien okolo Aspektu vôbec nemusela ísť s kožou na trh, pokojne sa mohla venovať iba umeniu a literatúre, čo je pohodlnejšie, lebo za umenie sa dá skryť. A ony s tou kožou na trh idú. Nemajú ľahkú pozíciu. U nás je totiž zvykom všetko zjednodušovať, vidieť čiernobielo. Čím je téma zložitejšia, tým rýchlejšie sa dostaví odsúdenie, že je to zlé alebo agresívne. Takže ja ich rozhodnutie obdivujem, lebo sama nie som bojovníčka.
Vyžaduje si podľa vás potrebná zvedavosť priveľké úsilie?
Preštudovať si feministickú teóriu je veľmi náročné. Len taká téma o ženskom mlčaní, o mlčaní vôbec... Prečo človek rezignuje na rozprávanie, na odpoveď, ak mu niekto položí otázku? Prečo rezignuje na zahriaknutie, ak s niečím nesúhlasí?
Nie je podobne tichá slovenská nátura, keď sami o sebe hovoríme, že sme národ holubičí?
Slováci nie sú národ holubičí, to je mýtus. Sme národ, ktorý sa bojí, ktorý nemá skúsenosť ani záujem poznať, čo sú nejaké občianske práva. A možno nemáme ani vieru, že by sa nejakým naším vystúpením niečo zmenilo. Slovensko ešte stále žije v tom, a môžu za to aj politické špičky, že sa mu zdá zbytočné zasadzovať sa za niečo a vystupovať, pretože neverí, že by to k niečomu viedlo. Je to rezignácia.
Povedali ste, že nie ste bojovníčka, ale v 1997 ste na Hudecovom ministerstve kultúry protestovali...
Kedysi som stála pred ministerstvom kultúry celkom happeningovo, pretože sa tam aj tancovalo aj skandovalo. Na druhý deň ráno mi v byte zazvonili policajti a doručili mi predvolanie na vypočúvanie. Bol to zvláštny fatálny pocit, ale vnútorne som neverila, že by sa mohlo stať niečo zlé. Napokon z toho vznikla fraška ako z Charmsa. Predvolanie bolo antedatované. Vyšetrovateľ sa pomýlil a uviedol dátum 3. 2. 1997, teda vo februári ma predvolali, aby som v apríli podala vysvetlenie k udalostiam, ktoré sa stali v marci. (Smiech.)
Vtedy ste skonštatovali, že nikto sa k umelcom nepridal, lebo medzi občanmi panoval názor – vraj herci aj tak nemajú čo stratiť...
Tento pocit mám doteraz. Moc k umelcom takto pristupuje už dávnejšie - je jej jedno, čo hovoria. Ale herci a umelci boli u nás marginalizovaní vždy. Dobre to vystihuje slovo komediant, ktoré vo francúzštine znamená divadelný herec, ale u nás je to šašo, pochábeľ, šialenec, psychopat. V socializme sa štátne umenie pestovalo, lebo socialistická kultúra chcela byť lepšia ako „úpadková kapitalistická“. Dnes prevláda mienka, že umelci sú ľudia, ktorí sa nevedia uživiť, stále pýtajú peniaze od štátu a veľa kričia, ale nič nedokážu a sú netalentovaní. Preto tu vraj nič nemáme – ani literatúru, ani dramatické diela, ani výtvarné. Je to umelo vytváraná situácia, ktorá má jasný zámer. Ale na to, aký sme malý národ a aký má naša kultúra nízky status, tu stále pôsobia tvrdohlavé pomalé úsilia zachytávať, čo sa v tejto spoločnosti deje. Len sa to neanalyzuje, nevysvetľuje, neinformuje sa o tom. A potom to vyzerá, akoby tu naozaj nič nebolo a musíme si doviezť zvonku umelcov, aby nám ukázali, ako sa to robí. Absurdné.
Čo je to ten jasný zámer?
Jasný zámer je presadzovanie názoru, že naše umenie nie je schopné reflektovať súčasnosť.
Čí je to zámer, ak sami o sebe hovoríme, že sme „ľudské zdroje“? Nie je tak trochu náš vlastný?
Tento termín vznikol v novšej politickej ekonómii, kde nahradil jeden z faktorov produkcie označovaný v klasickej ekonómii termínom „práca“. V súčasnosti je používanie spojenia "ľudské zdroje" už špecifikom globálneho sveta, ktorý má zámer nivelizovať človeka a urobiť z neho materiál.
Nie je to akési sci-fi – akoby sme vopred tvorili manuál pre budúce inteligentné stroje na používanie človeka?
Je to možné. Ľudia sa už teraz navzájom iba používajú, aj vo vzťahoch. Už sa aj priateľstvá uzatvárajú na základe výberu – čo mi ten človek môže ponúknuť –od šplhania sa po spoločenskom rebríčku až po nejaký rozvoj osobnosti. Priateľstvo by malo byť založené na tom, že sa ľudia obohacujú, ale aj podporujú a v každej situácii si niečo vzájomne odovzdávajú. A toto odpadá. Keď odhalíme hodnotu a hranice toho druhého, za ktoré nejde a na ďalšie veci nemá, tak ho opúšťame... V konečnom dôsledku sa stávame samotármi, akoby sme verili, že si vystačíme sami so sebou. A v istom okamihu to praskne, lebo človek si naozaj sám nevystačí – potrebuje zdieľanie. Vidíte, aj toto je slovo, proti ktorému sa z hľadiska čistej slovenčiny dlho bojovalo, ale už si vydobylo svoje miesto, lebo ho potrebujeme. Potom zasa zatúžime byť s niekým – čo znamená vnímať aj jeho nedostatky a rezervy, a to sa nám už vôbec nechce.
Vaša kniha Láska ide cez žalúď/dok hovorí aj o tejto téme. Stala sa pre vás psychoterapiou alebo ste ju od začiatku mienili ako vážnu literatúru?
Keby som to nemyslela vážne, nedám to čítať Jane Juráňovej. S Aspektom som spolupracovala už v 90. rokoch, ešte v Stoke. Robili sme inscenované čítania viacerých textov, ktoré vydali. Napríklad od Elfriede Jelinek Milenky alebo hru Jany Juráňovej o odkrývaní mýtu o štúrovcoch Misky strieborné, nádoby výborné. Začínali sme vlastne po novembri spolu – v presvedčení, že alternatíva bude tejto spoločnosti užitočná! (Smiech.) Vďaka podujatiam, ktoré robili, som sa v roku 1997 osobne stretla so skvelou fínskou spisovateľkou Märtou Tikkanen alebo vlani v jeseni so skvelou bulharskou autorkou Teodorou Dimovou. O tom však verejnosť nič nevie, pretože na ich podujatia STV ani Markíza so Smotánkou nechodia. Vydanie mojej knihy v Aspekte nebolo náhodné, vedela som, že text ponúknem iba im. Ak by ho odmietli, nevyšiel by.
Aký bol váš obsahový zámer?
Chcela som napísať knihu o ľudskej vrúcnosti a o jej dnešnej nepotrebnosti. Hlavnou hrdinkou knihy je vytesnená emocionalita. Pokúsila som sa pomenovať, ako nie sme schopní navzájom si porozumieť, lebo sa strácame v podružných rečiach a potrebách. V strede, teda aj umiestnením, je centrálna pasáž, ktorá zdôrazňuje, že v živote má zmysel naozaj len dávanie sa – a teda láska.
Sochári sa často odvolávajú na Michelangelov výrok, že len vyslobodzuje z mramoru sochy, ktoré sú v ňom uložené. Nie je aj literárne dielo oslobodením nejakého tvaru z materiálu jazyka?
Povedal to v podstate aj Arvo Pärt – že neutvára hudbu, ale vyberá ju ako sochár z kameňa. Akoby umelecké diela boli už vopred hotové, len sú zahalené vlastným materiálom, a niektoré ľudské bytosti ich uvidia a odkryjú. Táto téza sa mi veľmi páči. S dcérkou trávim v lete čas na detských ihriskách, v parkoch, kde som si vypočula veľa príbehov a rozhovorov. A keď som ich skonfrontovala so svojimi zážitkami a trochu zovšeobecnila, literárna výpoveď začala vznikať akoby sama od seba. Kontakt s realitou je pre mňa veľmi dôležitý.
Prečo ste z mramoru vykresali práve mäkčeň nad d v názve knihy?
Je v tom symbolika mojej profesie, keď zmenou jedného interpunkčného znamienka môžeme dostať úplne iné slovo, iný význam. To je celé – išlo mi o podstatu slovenčiny.
V knihe hovoríte aj o našom písaní ypsilonov ako o luxuse slovenčiny, keď porovnávate slová byť a biť. Čo si myslíte o zrušení i/y?
Táto myšlienka tu je už od Štúrovej slovenčiny. On ypsilon nepoužíval, ale už v roku 1851 ho hodžovsko-hattalovská úprava založená na etymologickom princípe zaviedla. Vlny, ktoré chcú zrušiť ypsilon, sa tu objavujú pravidelne. Vidím v tom tému zjednodušenia a ekonomizácie všetkého – rýchlo, stručne, jednoducho. Ak by sme však na to pristúpili, žiadna ekonomizácia by vôbec nenastala, pretože každá jazyková reforma je veľmi nákladná. Navyše by sme sa ochudobnili o hlbšie zamýšľanie sa nad vecami. Na druhej strane platí, že jazyk je konvenčný znakový systém a že je to dohoda. Ak sa dohodneme, že netreba... Len neviem, čo má väčšiu hodnotu, tradícia alebo radikálna zmena. Prinajmenšom by sme nevedeli rozlíšiť „biť" palicou a „byť“, jestvovať. Museli by sme na to nájsť ďalší výraz. Možno by prestalo fungovať „biť“ a zostalo by len „mlátiť“, čo je už trochu iné...
Vo svojej knihe píšete – „máš zimomrázky, mama, si mama zimomrázková, poď, oteplím ťa“... Je to jazyk vašej dcérky?
To, ako deti dokážu narábať s jazykom, je niečo úžasné! Odrazu máte pred sebou obraz toho, ako sa myslenie utvára. Myslenie chce od začiatku paradigmu a systém, ale pri úsilí naplniť to, vytvára „neparadigmu“ a „nesystém“ – čiže naozaj niečo zázračné. Julianka mi dala veľa inšpirácie a materiálu na rozmýšľanie. Je to nevymyslená realita, pričom je výsostne poetická a umelecká. To mi znovu potvrdzuje, že život sám je najväčší umelecký akt.
Prečo ste vložili do textu smejkov? Je to pomôcka, keď ste v rozpakoch?
Sú významotvorné. Chcela som do knižky vniesť aj tému internetovej komunikácie, v ktorej sú smejkovia úplne prirodzení, pretože sa nepočujeme a nevidíme.
Priznali ste sa, že keď vás schytí alergia na niektoré opakujúce sa chyby – napríklad nesprávne používanie slova „chovať sa“ namiesto „správať sa“, začnete ľudí okolo seba poučovať, hoci vopred viete, že sa vám budú posmievať. Cítite sa vtedy komicky aj sama pred sebou?
Áno, často si sama pripadám komicky. Som akási popularizátorka jazykových tém. A ak sa v tejto pozícii cítim komicky, je to zdravé. Ponúkam ľuďom svoje videnie a neberiem sa príliš vážne. A ten, komu to ponúkam, sa môže pre to rozhodnúť, ak chce. Mám s tým celkom dobré skúsenosti.
Použili ste teda tento prístup aj vo vašom poslednom predstavení divadla Skrat Narodeniny, keď sa na scéne pohrávate so spisovnou slovenčinou?
Od postrehu sa to prenieslo do samotného textu hry, keď sme špecifickosť slovenčiny použili v preklade z angličtiny a na scéne odznie, že sa nemá používať „vadiť“, ale „prekážať“. Použila to iná postava, ale motívom bolo naozaj moje neustále napomínanie počas skúšok. (Smiech.) Odrazu z toho vznikla samostatná téma. Prevzaté kalky z angličtiny alebo češtiny – napríklad vrecko verzus sáčok – sa ešte nedávno veľmi odsudzovali. Kalk však nemusí znamenať, že jazyk je netvorivý. Mám rada Borgesovu obranu doslovného prekladu, teda kalkovania, keď v knihe esejí Ars poetica hovorí, že doslovné preklady vedú nielen k neohrabanosti a čudnosti, ale aj k ozvláštneniu a ku kráse. Uvádza mnohé príklady – a aj anglický a nemecký preklad Biblie. Anglický, ktorý bol vo vzťahu ku hebrejčine doslovný (song of song – pieseň piesní), sa mu vidí poetickejší ako nemecký Lutherov, ktorý dbal iba na porozumenie textu („das hohe Lied“ – vysoký spev).
Novinári sa usilujú zachytiť živý jazyk, ale príručky im to nedovoľujú. Často sa v ústnom prejave stretneme s bohemizmom „snáď“, ktorý musíme prepisovať na „azda“ alebo „vari“. Prečo si neprivlastníme nejaký bohemizmus, keď sa Česi slovakizmom až tak nebránia?
Aj to „snáď" sa už pardonuje... Ak novinár prepisuje priamu reč, je to v poriadku, ale ak píše autorský text, mal by uprednostniť spisovné slovo. No aj pri svojej práci som sa stretla s tým, napríklad pri korektúrach Eugena Onegina v preklade Jána Štrassera, že sme pre zachovanie rytmu uprednostnili český krb pred slovenským kozubom. Prekladateľ potreboval jednoslabičné slovo. Ak by sme postupovali podľa slovníka, porušilo by sa rytmické podložie „románu vo veršoch“.
Ruský Onegin je dodnes jazykovo veľmi moderný. Vnímali ste to v Štrasserovom preklade?
Moderný a postmoderný. O postmodernizme sa začalo hovoriť v 70. rokoch minulého storočia, ale pre mňa je prvý postmoderný román Lermontovov Hrdina našich čias z 19. storočia. A v podstate aj Cervantesov Don Quijot de la Mancha. Svet je zrejme postmoderný odjakživa. (Smiech.) Umelecké normy sú najlabilnejšie.
Vyznávate čistotu jazyka, ale slobodne ju zrádzate v divadle, kde sa nebránite ani vulgárnym výrazom. Ako sa to spája?
V umení funguje všetko inak – má právo zveličovať a preháňať. Napokon, ako sa dá systematizovať vlastný chaos, ak ho v sebe nespoznáme? Čo dokážeme porušiť, ak nespoznáme to, čo porušujeme? Dôležitý je predchádzajúci kontext - akýkoľvek - a teda aj norma, aby človek mohol ísť ďalej a vniesť niečo iné.
Suverénny prejav Stoky 90. rokov pôsobil, akoby ste boli odjakživa pánmi situácie. A diváci si iba hovorili – doparoma, kde ste boli doteraz? A odkiaľ ste sa vzali?
Naša potreba komunikácie na konci 80. rokov, prirodzené intuitívne cítenie, rovnakosť napriek odlišnosti – to nás spojilo a vznikol akýsi výrazový smer. V začiatkoch naša energia určite súvisela so zlomením režimu a s tým, že sme mali veľké ideály o ľudskej autenticite. V tom čase nám dal Blaho Uhlár všetkým pocítiť vlastnú individuálnu hodnotu, čo v minulom režime neexistovalo... Dnes neviem, či platí – a keď, tak do akej miery – mefistovská zmluva s diablom, že ak chceš prekročiť hranicu seba, musíš prekročiť aj tabu. Neviem. Múdrosť je vraj v miere, miernosti.
Prečo by mala byť cieľom múdrosť? Nehovorili ste o láske a harmónii?
(Smiech.) Vidíte, to sú tie termíny, ktoré nám ukazujú svet. Často sa vzájomne zamieňajú. Keď sa pozrieme do histórie terminológie napríklad umenia, zbadáme, že jednotlivé slová mali v rôznych časoch rôzne významy. Na druhej strane stále ide o prirodzené pramene v myslení ľudí. Názor, že sa menia iba technológie, ale človek ostáva rovnakým, je dobre známy. Preto neverím, že sa premeníme na stroje. To sú len zámery trhu a narastajúcej produkcie.
Tina Čorná: Ingrid Hrubaničová: Sme imitátorská spoločnosť, SME, 12. 1. 2008