Improvizované divadlo skečov: slovenské divadlo SkRAT ukazuje v „Napichovačoch a lízačoch“ malé, subtílne vypracované scénky v nevyzretej estetike.

Kto sa nechal odradiť priamym odkazom na sex v názve predstavenia, nevie, o čo sa pripravil. Koho titul vďaka tomu práve naopak oslovil a dúfal v provokáciu, už vie: „Napichovači a lízači“ patria k najkrotkejším inscenáciám tohtoročného festivalu. Nemuselo to tak byť, pretože hoci sa zo strhujúceho titulu nakoniec vykľula metafora mocenskej hierarchie a pomerov vo firemnom prostredí, ešte stále bola prítomná potenciálne výbušná téma, ktorá sa nám v predstavách asociuje so skľučujúcimi obrazmi mobbingu, sebaobetovania a diktátorských pomerov. Slovenské divadlo SkRAT pod vedením režiséra Dušana Vicena však pristúpilo k tejto téme inak: s veľkou dávkou humoru – a s iritujúcou neškodnosťou.

Presne ako vo veľkopriestorových kanceláriách typu open space, aj tu je scéna rozčlenená polovysokými bielymi priečkami na jednotlivé pracovné kóje, ktoré realisticky slúžia ako osobný pracovný priestor, toalety a kuchynka. V tejto reklamnej agentúre je svetlo a čisto, nad čím ironicky triumfuje reštauračný stôl s dvoma pohármi na víno, umiestnený na samom vrchu terasovito vystavaného pódia – dúšok privátneho predsa prospieva dobrej atmosfére vo firme. V tomto duchu sú v mnohých jednotlivých výstupoch, ktoré v pomerne voľnej štruktúre tvoria predstavenie, vyvážene zastúpené súkromné a pracovné témy: Ohováranie šéfa a vystatovanie sa dovolenkovými plánmi zastupujú súkromnú sféru, hlúpy motivačný kurz a generačný konflikt, ktorý eskaluje až k prepusteniu, zasa pracovnú. Táto zmes vytvára dojem pseudofamiliárnosti medzi kolegami, avšak nerozvinie sa do vyhrotených polôh, ktoré takéto konflikty, vyplývajúce z nerovnocenného postavenia v rámci firemnej hierarchie, mohli potenciálne priniesť.

Vtip tkvie v detaile

Rovnako oddychové ostáva počas celého aj tempo predstavenia: Ani sa nechce sa veriť, že pracovník tejto agentúry môže byť vystavený tlaku do takej miery, že trpí syndrómom vyhorenia. Hoci by to členitosť scény umožňovala, prevedenie sa štítilo využiť dynamické, živé simultánne akcie, ktoré by ilustrovali stresujúci každodenný pracovný kolotoč. Namiesto toho sú jednotlivé výstupy dôsledne oddelené prostredníctvom príchodov a odchodov na scénu. Prepájanie a spájanie sa nekonajú, vtip tkvie v detaile.

Malé, subtílne vypracované scénky prinášajú nanajvýš zábavné momenty, ktoré presne triafajú do čierneho. Dialógy sa odvíjajú z jednoduchých situačných zadaní a postupne gradujú, s pôžitkom sa chytajú jednotlivých viet, ktoré s neskrotnou radosťou z nedorozumení neúnavne opakovane vkladajú hercom do úst, kľučkujú a nepredvídateľne menia svoj smer a viackrát ostanú po pointe visieť vo vzduchu, bez nejakého naozajstného ukončenia: Toto všetko pripomína divadlo improvizácie, a to veľmi dobré divadlo improvizácie. Niet divu: Pri tvorbe predstavení pracuje celý tím spoločne naozaj formou improvizácií, ktoré sa nakoniec fixujú. 

Príliš málo réžie

Bohužiaľ, aj herecký štýl pripomína divadlo improvizácie, a to pomerne nudné. Práve tu si človek uvedomí, že v tomto ambicióznom ansámbli sa zišli neherci. Každý herec formuje svoju postavu podľa vlastného uváženia, zaujíma pózy alebo sa usádza tak, aby nezavadzal ostatným kolegom, a počas trvania svojho výstupu sa len zriedka pohne z miesta. Sotva raz sa  všetky jednotlivé komponenty na scéne stretnú a vytvoria väčší spoločný obraz; pre divadlo taký zásadný moment, ako nechať sa prekvapiť situáciami, ktoré by náhoda v takej podobe nikdy nedokázala vytvoriť, nie je divákom dopriaty. Dať celku formu, by bolo bývalo úlohou réžie. Tá sa však drží v úzadí. Len v niekoľkých pár momentoch obohatia herecké akcie text o ďalší samostatný rozmer. Dovtedy predstavenie vyzerá asi tak, akoby sa na večierku stretli herecky nadaní hostia a, objaviac knižku so skečmi, spontánne sa pustili do naskúšania divadelného predstavenia.

Drevené stoly v štýle off-theater

Improvizovane pôsobí i scénografia: skladacie stoličky, ktoré ako kancelársky nábytok nepôsobia veľmi dôveryhodne, a načierno natreté drevené stoly, ktoré s bežne dostupným  kancelárskym nábytkom nemajú naozaj nič spoločné. Tento štýl á la off-theater by bolo možné vnímať ako šarmantný prvok, avšak do tejto koncepcie potom vôbec nezapadá množstvo použitých videoprojekcií. Kto má čas a peniaze na výrobu videí, má aj čas a peniaze na vytvorenie poriadnej scény a na dotiahnutie jednotlivých výstupov. Zámer prepojiť jednotlivé výstupy pomocou videoprojekcií nevyšiel. Projekcie s abstraktnými obrazmi a detailnými zábermi na jednotlivých protagonistov nedokážu premostiť scény a urobiť z nich celok. Zvlášť keď hercom spredu špinia tvár.

Predstavenie tak odhaľuje dva problémové momenty, ktoré sa v rámci festivalu vyskytovali častejšie: Po prvé, že v danom zinscenovaní nebol naplno využitý potenciál textu. Tým druhým je bezradnosť zoči-voči neznámej estetike, ktorá sa nám javí ako nevyzretá, a tak sa pýtame, či vyslovená nespokojnosť nejde na vrub našej vlastnej jednostrannej nemeckej diváckej skúsenosti.

Martin Petschan, newplays-blog.de, 19. 6. 2012

Za preklad z nemčiny ďakujeme Kataríne Weissovej.