Pravdepodobne len veľmi málo slovenských divadelných súborov sa môže pochváliť tým, že ich dramaturgia sleduje jasnú líniu, ktorá či už z hľadiska formy, obsahu, alebo procesu tvorby daný divadelný súbor charakterizuje a zabezpečuje mu jedinečné postavenie na slovenskej divadelnej scéne. Ešte menej je divadelných súborov, u ktorých tento proces neprerástol do utápania sa v stereotypnom opakovaní formy aj obsahu. Ak o niektorom z našich divadelných súborov možno tvrdiť, že zaujíma takéto postavenie, je to divadlo SkRAT. Kolektívna tvorba inscenácie, fragmentárnosť a dekompozícia – to sú charakteristické prvky, ktoré si členovia tohto divadla priniesli ešte z obdobia, keď pôsobili v divadle STOKA. Jeden z týchto znakov môže byť aj kľúčom k interpretácii poslednej inscenácie Zvyšky.
Rozkladanie celku na menšie časti... Čo sa stane, ak sa tento proces dovedie do absolútneho konca? Čo ostane z celku? Ničota a prázdno. Vo Zvyškoch len biele svetlo reflektora uprostred hracieho priestoru, v ktorom nestojí žiaden herec, ani kulisa či rekvizita, len dym z parostroja, ktorý zostal na scéne po predchádzajúcom výstupe.
Toto môže byť jedna z interpretácií inscenácie Zvyšky. Fakt je totiž ten, že tvorcovia neponúkajú divákovi výrazné intepretačné kľúče, ktoré by zvýraznili informácie obsiahnuté v texte na odkódovanie významu jednotlivých scén. Čo teda spája jednotlivé výstupy? Z citovej vyprahnutosti, z neschopnosti dvoch jedincov komunikovať a vzájomne si prejaviť city sa v súčasnom umení stalo klišé. Inscenácia Zvyšky však nie je len x-tou variáciou na frekventovanú tému prázdnoty, zachádza ďalej. Nastoľuje ďalšie otázky. Čo nahrádza obsah? Odpoveď je: Forma. V úvodnej scéne sa objavujú Ingrid Hrubaničová a Vladimír Zboroň nasvietení tak, aby divák videl len ich hlavy. „Tokajú”, mužská postava sa približuje k ženskej. V momente, keď nastane fyzický kontakt, žena podráždene zareaguje. Rovnako, ako keď sa pária vtáci: samička počúva spev, vníma tokanie samca, no vo chvíli blížiaceho sa fyzického kontaktu len zatrepoce krídlami a odletí prec. Nasleduje výstup odohrávajúci sa v obývačke. Ingrid Hrubaničová, Zuzana Piussi, Ľubomír Burgr a Dušan Vicen predstavujú postavy starých priateľov (pravdepodobne dva manželské páry), ktorí sa stretávajú pri tradičnej partii žolíka. Témou ich rozhovoru sa stane kybersex, nad ktorým polemizujú, a zamýšľajú sa, ako sa jednotlivci prostredníctvom webkamier a internetu sexuálne navzájom uspokojujú. Postava Ľ. Burgra konštatuje: „Aspoň nemôžu otehotnieť ani dostať pohlavnú chorobu.” Na prepojenie týchto dvoch výstupov upozorní svojou záverečnou replikou postava Zuzany Piussi, keď sa pozastaví nad tým, že takémuto druhu vzťahu chýba fyzický kontakt, ktorý je dnešným ľuďom nepríjemný. Človek už nedokáže iného jedinca vnímať ako živý organizmus, respektíve, práve táto ľudskosť ho desí. Nielenže obyčajný dotyk nevie naplniť hlbším obsahom, ale je mu dokonca nepríjemný, považuje ho za narušenie súkromia a ohrozenie svojho uzavretého sveta. Na túto tému nadväzujú iné výstupy, v ktorých herci ako vyjadrovací prostriedok používajú najmä telo a pohyb. Postavy V. Zboroňa a l. Hrubaničovej spia vedľa seba. Nedochádza k žiadnemu intímnemu kontaktu. Muž so ženou narába, akoby bola paplón. Necitlivo s ňou manipuluje a ona sa stáva vecou, nie je živým organizmom. Podobne narába v ďalšom výstupe Z. Piussi s telom V. Zboroňa. Jeho telo je len materiál. Piussi ho jednoducho naloží na fúrik a doslova ho odváža zo scény.
V ďalšom výstupe, v ktorom sa opäť objaví V. Zboroň s I. Hrubaničovou, sa rozvíjajú dve tematické línie. V intímnom tanci, v ktorom muž neustále lichotí partnerke a snaží sa ju zviesť, je on neohrabaný, ona sa cíti nepríjemne a tvári sa znechutene. Jemu to však vonkoncom neprekáža, prakticky si to nevšíma. Tu už nejde len o mechanický dotyk dvoch ľudí bez citového naplnenia. Z intímneho „tanca”, ktorý kedysi ľudí zbližoval, ktorý bol istou formou spoločenskej udalosti, či dokonca rituálu, sa stala prázdna forma bez obsahu. Akási povinná jazda, ktorá musí predchádzať sexuálnemu styku. Z jeho rituálneho obsahu zostali len zvyšky a tanec je už len formou.
Takisto ako hody. Kedysi spoločenská udalosť, zväčša organizovaná v súvislosti s významnými cirkevnými sviatkami, sa stala v súčasnosti už len vhodnou zámienkou na hromadný presun hektolitrov alkoholu z fliaš do ľudských tiel, prípadne ideálnou príležitosťou na nadviazanie nezáväzného vzťahu. Vo Zvyškoch odkazuje na tento fakt výstup zo strelnice (D. Gudabová, M. Chalmovský, V. Bednárik, Z. Piussi). Jedným z charakteristických znakov SkRAT-u je, že závažné témy predkladá na humornom pozadí vychádzajúcom zo zobrazovanej absurdnej situácie. Inak to nie je ani v prípade Zvyškov. Hoci dominuje slovná komika, využívaná je aj situačná. Napríklad, posledný spomínaný výstup sa končí smrťou. Postava Z. Piussi jednoducho netrafí zo vzduchovky do terča, ale do ženy pracujúcej na strelnici za pultom.
Z hľadiska slovnej komiky je jedným z vrcholov inscenácie výstup zobrazujúci prostredie reklamnej agentúry. Jej zamestnanci (I. Hrubaničová, Ľ. Burgr, D. Vicen a M. Chalmovský) sa snažia vytvoriť slogan, ktorý bude „in”, absolútne však pritom ignorujú význam slov. Konečná podoba vety tak nedáva žiaden význam, na tom však jej autorom vôbec nezáleží. Aj zbežný pohľad na niektorý z množstva billboardov v našej krajine jasne potvrdí, že to je reálny obraz práce v reklamných agentúrach. Kreatívni pracovníci i zadávatelia často ignorujú už logiku vety, nieto ešte jej syntaktickú správnosť. Komiku prameniacu najmä z absurdného slovného humoru výraznou mierou podporuje aj herecký prejav.
Civilnejší prejav volia Ľ. Burgr, M. Chalmovský a D. Vicen. Postavy kreatívnych manažérov v zrelom veku sú im evidentne blízke a do značnej miery cítiť, že na ich stvárnenie nemusia vynaložiť väčšie množstvo energie. Podobne aj I. Hrubaničová vytvorila typ postavy, aké sme v jej podaní mohli vidieť už niekoľkokrát. Opäť predstavuje ženský element vo svete dravých a značne vyvinutých mužských eg. A rozhodne nemožno tvrdiť, že ide o obraz lichotivý. Afekt a koketéria miestami na hranici vulgárnosti, to sú typické znaky, ktorými táto postava vypína hlboký dekolt, minisukňu a lodičky na vysokých podpätkoch. Na rozdiel od jej spomínaných hereckých kolegov však vonkoncom nemožno hovoriť o herectve s výraznými prvkami civilizmu. Naopak, mimika, pohyb aj intonácie viet vychádzajú z precíznej práce s detailom vo všetkých spomínaných ohľadoch. Nasadenie však rozhodne neprechádza do kŕča a prvoplánovosti, ako to v poslednom čase v prípade podobných postáv v inscenáciách iných divadiel býva. Fragmentárne Zvyšky tvorí niekoľko na prvý pohľad nesúvisiacich scén, pričom jeden herec interpretuje niekoľko postáv. Práve v kontexte diferenciácie jednotlivých postáv patrí výkon I. Hrubaničovej k najvýraznejším.
Remeselné zvládnutie inscenácie je v prípade SkRAT-u samozrejmosťou. Aj napriek tomu, že každý výstup je uzavretým autonómnym celkom, zvolené tempo nie je retardujúce, naopak – je dynamické. Koncentrovaným hereckým výkonom nechýba ľahkosť. Decentná miera improvizácie neprerastá do interného súboja o divákovu pozornosť. Motivácie a mizanscény sú komponované premyslene.
Na rozdiel od tém, ktoré inscenácia reflektuje, ona samotná sa vo forme vonkoncom neutápa. Obsah ju v plnej miere vypĺňa. Hoci treba podotknúť, že na to, aby si divák uvedomil Zvyšky v plnej šírke i hĺbke, bude musieť navštíviť pravdepodobne viac než jedno predstavenie. V texte totiž absentuje výrazný interpretačný znak, ktorý by znásoboval obsiahnuté informácie a menej pripravený divák by mohol mať s pochopením problém.
Označiť Zvyšky za prelomovú či výnimočnú inscenáciu tohto súboru by bolo zavádzajúce. A to aj napriek tomu, že v kontexte premiér našich divadiel patrí závažnosťou problematiky, ktorú reflektuje, i spôsobom jej spracovania k tomu najlepšiemu, čo naše divadlá od septembra 2009 na svojich javiskách uviedli. Ibaže od tohto divadla to jeho divák automaticky očakáva. SkRAT je totiž jedným z mála slovenských divadiel, ktoré svoju dramaturgiu komponuje systematicky, a to v horizonte niekoľkých sezón. Je to divadlo, ktoré môže systematicky pracovať, lebo je už niekoľko rokov stabilným súborom. Je to divadlo, ktoré neznamená pre jeho členov len vyplnenie voľného času medzi dabingom a nakrúcaním seriálu. A hlavne, má svoje vlastné priestory, i keď o ne sústavne bojuje. Tvorba SkRAT-u sa vníma odbornou i laickou verejnosťou, ako som už naznačil, so samozrejmosťou a automatickosťou, preto si význam SkRAT-u pravdepodobne uvedomíme až v momente, ked oň prídeme.
Zvyškyréžia Ľ. Burgr, autori a herci V. Bednárik, Ľ. Burgr, D. Gudabová, I. Hrubaničová, M. Chalmovský, Z. Piussi, D. Vicen, V. Zboroň, hudba a výber hudby J. Pastirčák a R. Hahn
Premiéra 9. december 2009, Divadlo SkRAT, Bratislava
