Divadlo SkRAT, Ľubo Burgr a kolektív: Smutný život Ivana T. • Réžia: Ľubo Burgr, účinkujú: V. Bednárik, Ľ. Burgr, P. Fornayová, L. Fričová, D. Gudabová, I. Hrubaničová, M. Chalmovský, D. Vicen, V. Zboroň • Premiéra 12. novembra 2006 v Nultom priestore A4
Muž na poľovníckej posiedke si v opare zelenkavého svetla užíva samotu a la nature, sledujúc lane a príležitostne aj iné im podobné bytosti. To je Ivan T. S jeho smutným životom by sa malo prelínať všetko, čo sa na javisku udeje. Následne ožívajú na striedačku miesta ďalších činov: vidiecka žena v kuchynke vypráža chutné šnicle a nostalgicky spomína na časy, keď Orava nemala priehradu. Účastníci mimoriadneho zasadnutia akejsi rady hodujú za veľkým stolom pod rúškom riešenia dôležitých bodov programu. V celkom útulnom petržalskom byte dvoch z nich neskôr zavonia vianočný kapor a ich nezmyselnému životu pod jednou strechou pohrozí smrťou.
S mozaikou minipríbehov života muža v zelenom opare a vidieckej ženy, ktorí napriek schopnosti byť každý sám stále musia mať niečo spolu, toto zasadnutie rady zdanlivo nesúvisí. Účastníci rady sú totiž na rozdiel od nich - tých jednoduchších - viac či menej obludné indivíduá, ktoré majú čo do činenia s byrokraciou a korupciou.
Hrajú sa na individuality, každý na svojej úrovni doťahujú svoje ciele, alebo inak, svoje nesplnené túžby. Sú však, podobne ako tí jednoduchší, dôkazom toho, ako ťažko rieši človek ozajstné problémy, keď má čo do huby.
Hra so samým sebou je to, čo majú všetci na javisku spoločné. A celkom otvorene v týchto hrách každý zvlášť prezrádza svoje skutočné herecké schopnosti. Svoj priestor si každý jeden obsadzuje do tej miery, do akej si myslí, že má čo sám o sebe povedať. Či sa to divákovi páči alebo nie. Divák tento prístup buď prijme alebo nie, v závislosti od jednotlivých hereckých výstupov rôznej dĺžky, hĺbky a osobnej zainteresovanosti.
Výsledkom je, že hre chýba spoločná výpoveď. Ak je to kolektívny autorský zámer, je hodný zamyslenia. Prečo hovorí každý predovšetkým za seba? Prečo bolo treba rekonštruovať práve zasadnutie akejsi rady? Prečo herci tak často nechávajú namiesto seba hovoriť reprodukovaný hlas, keď médiami na javisku sú predovšetkým oni sami? A je vôbec ich povinnosťou riešiť tieto otázky?
Odpoveď na ne ich hra nedáva, hoci provokuje divákovu úvahu o tom, aká veľká je kára plná bolesti, ktorú striedavo ťahajú. Možno povedať, že táto divadelná inscenácia je zrelým projektom a má na to, aby naplnil svoju myšlienku. No nepresviedča diváka o tom, že ju má.
Hercom samým však možno dôverovať, pretože ich výkony pôsobia bezpečne a chránia pred neúprimnosťou. Táto potrebná prevencia sa navyše zdá byť chemicky bezchybná: nejde o hrsť drahých vitamínových tabliet, ale o košík chutných plodov z dobrej záhrady.
