- 14. apríl 2016 -
- 26. február 2016 -
- 9. apríl 2015 -
- 30. júl 2014 -
- 3. január 2014 -
- 3. január 2014 -
- 13. december 2013 -
- 10. november 2013 -
- 3. november 2013 -
- 24. október 2013 -
- 3. október 2013 -
- 9. august 2013 -
- 18. marec 2013 -
- 16. september 2012 -
- 19. jún 2012 -
- 17. jún 2012 -
- 19. marec 2012 -
- 12. marec 2012 -
- 23. november 2011 -
- 10. október 2011 -
- 5. október 2011 -
- 5. jún 2011 -
- 20. máj 2011 -
- 21. apríl 2011 -
- 4. apríl 2011 -
- 15. marec 2011 -
- 28. február 2011 -
- 18. február 2011 -
- 15. február 2011 -
- 11. február 2011 -
- 1. december 2010 -
- 1. november 2010 -
- 18. október 2010 -
- 29. september 2010 -
- 29. september 2010 -
- 20. september 2010 -
- 10. apríl 2010 -
- 12. február 2010 -
- 20. december 2009 -
- 18. december 2009 -
- 9. september 2009 -
- 10. apríl 2009 -
- 23. apríl 2008 -
- 22. apríl 2008 -
- 4. január 2008 -
- 6. december 2007 -
- 4. december 2007 -
- 20. november 2007 -
- 29. október 2007 -
- 22. jún 2007 -
- 17. máj 2007 -
- 17. január 2007 -
- 15. január 2007 -
- 30. december 2006 -
- 22. november 2006 -
- 22. apríl 2006 -
- 23. december 2005 -
- 15. apríl 2005 -
- 12. máj 2004 -
- 30. december 2003 -

Tip na utorok: Divadlo, v ktorom sa láska mení na žiarlivosť

Môj lov(e)
Divadlo SkRAT, A4 Nultý priestor, 20.00

Nedajbože, aby sa láska začala meniť na žiarlivosť a nenávisť. Odtiaľ je len malý krok k týraniu, pri ktorom sa už fantázii medze nekladú. Všetko zrazu môže podliehať paranoji, z ktorej sa dá vybŕdnuť len s vypätím všetkých síl a treba k tomu riadnu dávku osvietenej pomoci. Človek sa mení na štvanú zver a život na lov.
Tak sa to stáva aj postavám na javisku SkRAT-u. Tvorcovia inscenácie Môj lov(e) opäť stavili namiesto metódy kolektívnej tvorby na vopred napísanú hru (režiséra Dušana Vicena). Prelínajúce sa tri základné príbehy majú dôkladné teoretické vysvetlenie a od neho sa odvíja ich logika, sila a priebeh. Ústredným problémom je takzvaný stalking, čiže prenasledovanie človeka inou osobou.
V každom z príbehov sa mení charakter tejto činnosti, dokáže byť sofistikovanejšia, estetickejšia, pragmatickejšia, nebezpečnejšia. Spočiatku sa odhaľujú stalkeri v mužských postavách a obete v ženských, jeden je protivný a agresívny – svoju obeť týra fyzicky a dokáže ju bez mihnutia oka usmrtiť, ďalší smiešny, otravný a neškodný – každý vzrastajúci odpor obete si vysvetľuje ako prejav lásky.
Jedna z replík týranej ženy nezabudne ako hold ruskej divadelnej klasike pripomenúť dramatické trápenie v podobe autentického čechovovského monológu. Motívy sa zamotávajú a postupne sa každý každému stáva stalkerom, buduje sa vrstevnatý, zosieťovaný obraz ľudskej obmedzenosti.
Paradox témy preniesli tvorcovia na multižánrovú scénu, tri farby – čierna, biela a červená nahrávajú zároveň aj kostýmom. Tie dokazujú, že na takpovediac psychopatickej vlne sa dá tiež vyblázniť, dokonca, ako hovorí jedna z postáv, využiť „sval úprimného smiechu“.
Škoda, že prešpekulovaný koncept nedospeje k evidentnejšej, výnimočnejšej katastrofe a rytmus hry postupne poľavuje. Každý z hercov však vyniká v osobitom hereckom prístupe a tomu úmernej úlohe. V pamäti najviac utkvejú postavy Jany Oľhovej, Vlada Zboroňa či Ľuba Burgra.

Eva Andrejčáková, SME, 3. 2. 2015