Ľubomír Burgr a kol.:Paranoja
Réžia a hudba: Ľubomír Burgr
Hrajú: Fedor Blaščák, Ľubomír Burgr, Petra Fornayová, Milan Chlamovský, Zuzana Piussi, Vladimír Zboroň, Dušan Vicen a Stanislava Vlčeková.
Predstavenie hrané 15. 5. 2005 v A4 – Nultý priestor Bratislava v rámci 1. ročníka prehliadky inscenácií súčasnej slovenskej a svetovej drámy Nová dráma/New drama

Divadlo Skrat v slovenskej profesionálnej divadelnej kultúre reprezentujealternatívny spôsob tvorby a pôsobí v bratislavskom priestore A4 - Nultý priestor – centrum nezávislej kultúry. Prináša inscenácie, ktoré sú výrazne fragmentarizované, hovoria o prázdnote či zbytočnosti ľudského života a zameriava sa na intelektuálne orientovanú mladšiu divácku generáciu.
Inak tomu nie je ani v inscenácii Paranoja. Pozostáva z niekoľkých obrazov, ktoré motivicky čerpajú zo všedného života. Upratovačka vysáva, ľudia čakajú v rade pred dverami úradu či lekára, dieťa sa stratilo matke, matka rozpráva synovi rozprávku na dobrú noc, lekár vyšetruje a lieči pacienta, v televízii je diskusná relácia, asistentka rozmnožuje na kopírovacom stroji, kňaz káže atď. Osobitosť divadelného stvárnenia týchto „obyčajností“ spočíva v uhle pohľadu. Optika nazerania na ne je raz o krutosti, surovosti, inokedy o nekompetentnosti, zvrhlosti či nezáujme v nás. Matka synovi za trest vylúpne oči, úradník pred čakajúcimi zatvorí dvere, lekár lieči problémy muža s pohlavným údom jeho obliatím horúcou vodou, kňaz počas kázne telefonuje atď. Mnohé z obrazov sú silne koncentrované a sú precízne vykreslené i herectvom (prvá strata dieťaťa, muž s kvetináčom, prejav kňaza, u lekára, rozmnožovanie, prejav muža na verejnosti).
Inscenácia je zaujímavá i svojím umiestnením v priestore A4. Ako javiskový priestor sa využíva nielen priestor pred dverami jednej z administratívnych miestností A4, ale aj samotná miestnosť, a dokonca jedna z postáv vybieha z miestnosti oknom v nej.
Problémom inscenácie je jej záverečné pointovanie, tematická opodstatnenosť niektorých obrazov a celkové vnútorné prepojenie. S témou všedného života obyčajného človeka napríklad nesúvisí pri obraze s prvou stratou dieťaťa odhalenie, že ide o divadelnú skúšku, podobne je to i s televíznou debatou. Za pointu tiež nemožno považovať záverečné stvárnenie paranoje upratovačky, keďže po významovej stránke išlo len o jej „zviditeľnenie“. Obrazy o našej nekompetentnosti, krutosti, tuposti, strachu a prázdnote v nej nevyvrcholili.
Ironizujúce a zabsurdňovacie inscenačné princípy, pomocou ktorých sa do všednosti a normálnosti nášho života násilne vťahuje skrývaná i poznaná pravda, však vždy prinesú to najdôležitejšie. Zastavenie v sebe.

Dagmar Inštitorisová, Národná Obroda, 19. 5. 2005