KOLEKTÍV: ZVYŠKY
Hrajú: V. Bednárik, Ľ. Burgr, D. Gudabová, I. Hrubaničová, M. Chalmovský, Z. Piussi, D. Vicen, V. Zboroň
Premiéra 9. decembra 2009 v Divadle SkRAT v Bratislave
Premiéry Divadla SkRAT bývajú vždy očakávanými kultúrno-spoločenskými udalosťami. Je to súbor, ktorý nás drží v napätí: čím nás tentoraz prekvapia, pýtame sa, čím nás šokujú a čím zabavia? Bude to „rana medzi oči“ alebo čosi skôr nenápadnejšie? Nechcú nás tentoraz tak trochu provokovať názvom, že sa nám, nebodaj, chystajú ponúknuť len zvyšky zo svojich predchádzajúcich inscenácií? Zvyšky samých seba, zvyšky svojej kreativity?
Lebo zvyšky sú témou novej inscenácie tohto pocitového divadla. Jej poetika sa nachádza niekde medzi dvoma pólmi tvorby Divadla SkRAT, kam na jednej strane patria inscenácie založené prevažne na slove, ako sú Umri, skap a zdochni, alebo Narodeniny, a na druhej strane inscenácie postavené skôr na obraze a pohybe – Paranoja, Mŕtve duše. Znovu je to inscenácia vytvorená kolektívne, v procese skúšok. Skúsme sa pozrieť na túto zvyškovú poetiku alebo poetiku Zvyškov zbližšia.
Tvorcovia akoby upriamovali pozornosť na zvyšky významov, slov, pocitov či emócií. Akoby sa snažili zdôrazniť, že práve zvyšky, ktoré môžu byť aj fragmentami, sú zaujímavé. Že hovoria o mnohom. Že zvyšky vypovedajú o bývalom celku.
Zvyšky, odrobinky, otrusinky, útržky... Experiment s vnímaním diváka, experiment s poetikou fragmentárnosti, kde si divák mnohé musí domyslieť a dotvoriť sám. Podobne ako v predchádzajúcej inscenácii Mŕtve duše, aj vo Zvyškoch sa SkRAT vracia k svojim stokárskym koreňom. K divadlu dekompozície, pocitov, asociácií, k divadlu rozbíjania zmyslu. Ale tvorcovia to nerobia eruptívne, s nasadením, len tak nejako zvyškovo, zámerne zvyškovo, aby sme boli presní: nie je to hurikán nápadov ako medzinárodne ocenená inscenácia Impasse, ani prepracovaná montáž čierno-bielych obrazov ako Dyp Inaf. Zvyšky majú štýl zvyškov, možno aj exkrementov.
Z opernej árie ostávajú len výkriky, z debaty na návšteve len akési ševelenie hlasov o čomsi, z citov neurotické mlátenie sa o zem, z dvorenia či vzťahu muža a ženy akási komicko-zúfalá akrobatická etuda fyzického herectva či pantomímy. Na ozvláštnenie estetiky zvyškov je celý hrací priestor ozvučený tak, aby zdôraznil intenzitu zvukov, aby nezaujatá estetika zvyškovosti a relaxačné tempo inscenácie boli paradoxne vyvažované intenzitou zvukového vnemu. Prázdnota prekrytá hlukom?
Príznačná je scéna hľadania nových slovných spojení, nových, nečakaných významov, možno aj v zmysle hľadania nejakej novej estetiky, nového štýlu. Tvorcovia túto scénu odľahčujú humorom a iróniou, keď výsledkom je veta, ktorá nedáva zmysel, ale predsa, jej tvar či zvuk nás núti intenzívne tento zmysel hľadať. Akoby sme ho aspoň tušili, čosi, čo je za slovami a čo je práve pre tvorcov dôležité. Čo je vlastne za oponou slov? Čo to je reč, jazyk, gramatika? V podaní Divadla SkRAT ide skôr o boj so stereotypmi, s klišé, s pretvárkou či prehrávaním, a zároveň je to paródia tohto boja. Veta sa hrá na nejaký odkaz, ktorého dôležitosť a serióznosť majú zabezpečiť cudzie slová. Ale aj tento nápad je len zvyškový, vypoužívaný, tvorcovia ho ďalej nejako zvlášť nerozvíjajú, aspoň nie dostatočne zreteľne pre publikum. Skôr je to štýl rybára, ktorý má rád rybačku kvôli rituálu, nie kvôli chyteným rybám. Znovu a znovu hádže návnadu do vody a vyťahuje z nej len chaluhy alebo objedený háčik. Ryby sú z rybára po čase také nesvoje, že by sa aj radšej na háčik napichli samé. Inscenácia môže mať aj politický podtext, vyvierajúci z pocitu znechutenia politikou bez ohľadu na to, kto je práve pri moci: po vláde arogancie, korupcie a kriminálnych živlov ostávajú obyčajným ľuďom len zvyšky. Zvyšky spoločenských hodnôt, zvyšky demokracie, nepatrné zvyšky ilúzií a dôvery.
Priestorové riešenie je jednoduché, ako zvyčajne v inscenáciách Divadla SkRAT. Zadné a predné pásmo, v prednom vpravo náznak obývačky so stolíkom a štyrmi kreslami. V strede sklená plocha o veľkosti cca dvakrát tri metre akoby vymedzovala nejaké zvukové pódium či centrum, keďže pohyb na nej je počuť najväčšmi a odohrávajú sa tam pohybové etudy neurotizujúcich „treskúcich“ či „trieskavých“ ľúbostných kŕčov. V celkovej fragmentárnosti a kolážovitosti inscenácie je práve ozvučenie zjednocujúcim scénickým štýlovým prvkom. Zvyškové sú však niektoré postavy (Bednárik, Gudabová a najmä Chalmovský), nie z dôvodu hereckého, ale z dôvodu ich využitia či skôr nevyužitia. Alebo sú to zámerné zvyšky postáv a vzťahov kolegov, ktorí majú v inscenácii viac priestoru? Vedľajšia postava ako zvyšok hlavnej postavy? V Divadle SkRAT si nikdy nemôžeme byť istí, klasické prístupy či zdôvodnenia neplatia, vlastne ani kategórie hlavnej či vedľajšej postavy, skôr sa to dá merať dĺžkou ich pobytu na scéne, hoci ani to nemusí nič znamenať.
V rámci celkovej neusporiadanosti či rozbitosti inscenácie, ktorá je vlastne náročnejším spôsobom organizácie, skladaním akejsi mozaiky či zbieraním zvyškov po onom rozbití, ostávajú v pamäti scény, ktoré sú buď výrazné a bizarné alebo realisticky zrozumiteľné. Taká je scéna návštevy, pri ktorej sa hrajú karty a rozoberá sex po internete, pričom ženy (najmä Zuzana Piussi, čiastočne aj Inge Hrubaničová) tieto moderné vymoženosti skôr odsudzujú a muži (Dušan Vicen) skôr tolerujú, ba priam sa ich zastávajú (Ľubo Burgr). Burgr dokonca hovorí Piussi, že je to hygienické a bezpečné a ako matka dcéry by to mala oceniť. Vo fyzických scénach predvádzajú pozoruhodné výkony Vlado Zboroň a Inge Hrubaničová – to sú momenty, kvôli ktorým chodíme do Divadla SkRAT, ako sme kedysi chodili do Stoky. V porovnaní so slávnymi či menej výraznými inscenáciami oboch súborov, inscenácia Zvyšky stojí niekde uprostred.
Zdá sa vám, že táto recenzia je miestami nie celkom zrozumiteľná? Skúšal som ju napísať tak relaxovane, tak zvyškovo. Nech sa čitatelia zaktivizujú. Nech hľadajú za slovami. Ako v Divadle SkRAT divák, tak v tomto prípade čitateľ – nech si pomôže sám. Najlepšie tak, že si inscenáciu pôjde pozrieť na vlastné oči.