- 14. apríl 2016 -
- 26. február 2016 -
- 9. apríl 2015 -
- 30. júl 2014 -
- 3. január 2014 -
- 3. január 2014 -
- 13. december 2013 -
- 10. november 2013 -
- 3. november 2013 -
- 24. október 2013 -
- 3. október 2013 -
- 9. august 2013 -
- 18. marec 2013 -
- 16. september 2012 -
- 19. jún 2012 -
- 17. jún 2012 -
- 19. marec 2012 -
- 12. marec 2012 -
- 23. november 2011 -
- 10. október 2011 -
- 5. október 2011 -
- 5. jún 2011 -
- 20. máj 2011 -
- 21. apríl 2011 -
- 4. apríl 2011 -
- 15. marec 2011 -
- 28. február 2011 -
- 18. február 2011 -
- 15. február 2011 -
- 11. február 2011 -
- 1. december 2010 -
- 1. november 2010 -
- 18. október 2010 -
- 29. september 2010 -
- 29. september 2010 -
- 20. september 2010 -
- 10. apríl 2010 -
- 12. február 2010 -
- 20. december 2009 -
- 18. december 2009 -
- 9. september 2009 -
- 10. apríl 2009 -
- 23. apríl 2008 -
- 22. apríl 2008 -
- 4. január 2008 -
- 6. december 2007 -
- 4. december 2007 -
- 20. november 2007 -
- 29. október 2007 -
- 22. jún 2007 -
- 17. máj 2007 -
- 17. január 2007 -
- 15. január 2007 -
- 30. december 2006 -
- 22. november 2006 -
- 22. apríl 2006 -
- 23. december 2005 -
- 15. apríl 2005 -
- 12. máj 2004 -
- 30. december 2003 -

Ad: Pokrivené tváre aj masky eštebákov

Niekoľko bodov k recenzii Z. Uličianskej na inscenáciu Vnútro vnútra (SME 3. 10. 2013) inšpirovanej dokumentmi z archívu Štátnej bezpečnosti a premiérovanej na festivale Divadelná Nitra.

Ad. 1: Recenzia
Recenzie sú tak ako predstavenia – výborné, dobré, zlé, priemerné – a podobne aj ich hodnotenie samozrejme často závisí od rôznych subjektívnych kritérií. Ale sú aj recenzie tak trochu zákerné, osobné, teda také, pri ktorých nie je ani tak dôležité, čo sa na javisku odohráva, ale skôr to, KTO recenzované na to javisko priviedol...

Ad. 2: Irónia

Zuzana Uličianska vo svojej recenzii Pokrivené tváre aj masky eštebákov brúsi osteň svojich nekompromisných tvrdení iróniou. Keďže podtitul inscenácie znel „Vetranie v archívoch...“, recenzentka toto nabehnutie si na smeč dokonale využila a svoju recenziu odpálila vetou – SkRAT veľký umelecký prievan nenarobil. Nejde mi teraz o to, či je to pravda alebo nie, iba ma to zaujalo v kontexte toho, ako autorka rada vo svojich recenziách pranieruje prvky prvoplánovosti. Taktiež ironická poznámka o hercoch recitujúcich časti z Hamleta zo zle napnutého plátna (isteže nie je napnuté, keďže sa počas predstavenia pohybuje okolo konštrukcie), čím sa „akože“ snažia dojať vinníkov, odbaví celú scénu s neomylnou ľahkosťou, ani na chvíľu neuvažujúc o tom, či v tomto konkrétnom umlčanom a nedoriešenom prípade (prípade neobjasnenej smrti P. Coufala) nie sme tak trochu vinníkmi všetci a tiež, či nie je tak trochu aj na mieste otázka, či divadlo zaoberajúce sa takýmito skutočnými prípadmi má silu niečo zmeniť a či má vôbec zmysel. Podľa autorky recenzie zjavne nie. Teda aby som bol presný, nie v našom podaní.

Ad. 3: Investigatívna bomba

SkRAT vraj na festival nepriniesol investigatívnu bombu. Čo tým chcela autorka povedať, vie asi len ona sama. Možno. My sme žiadnu bombu nikdy nesľubovali. Sme divadlo, nie nejaký bulvárny plátok. Od začiatku sme boli od zámeru venovať časť projektu inscenovania archívov ŠtB prípadu nevyjasnenej smrti tajného kňaza P. Coufala odrádzaní. A niektorí nám to, zdá sa, nemôžu odpustiť doteraz. Okolo dodnes nevyriešeného prípadu je príliš veľa nejasností a podivných skutočností. Prípad dodnes kladie veľké množstvo otázok, na ktoré sa ťažko hľadajú odpovede. Buď pre úspešné zametenie stôp, alebo pre nedostatok vôle a v neposlednom rade aj odvahy ich hľadať. Ale nie je kladenie otázok práve podstatou divadla? Naozaj sme už tak zblbnutí, že jedinou cestou k poznaniu a pochopeniu je investigatívna bomba, ktorú nám niekto predžutú naservíruje s marketingovo premyslenou stratégiou na podnose? Naozaj je tak ľahko spochybniteľná snaha klásť otázky, na ktoré by sme aj sami mohli hľadať odpovede? Pretože práve snaha hľadať ich je často dôležitejšia ako ich samotné nájdenie. Samozrejme, nie pre ľudí, ktorí majú všetky odpovede dopredu dané.


Ad. 4: Prípad Coufal

V recenzii si tiež môžeme prečítať, že sa z predstavenia príliš veľa nedozvieme o samotnom Přemyslovi Coufalovi, ktorého prípadu je venovaná druhá časť projektu. V internetovom vydaní denníka SME bol dokonca po mojej reakcii pridaný rozhovor s Ľubom Burgrom spred troch mesiacov, ktorý ale len dosvedčuje, že sme nikdy nehovorili o životopisnom príbehu P. Coufala, vždy sme hovorili o prípade. Pre nás je totiž P. Coufal predovšetkým archetyp človeka, ktorý by si v normálnej spoločnosti s najväčšou pravdepodobnosťou žil svoj život technicky vzdelaného človeka, hlboko oddaného viere v Boha. Lenže 80-te roky v socialistickom Československu neboli normálnou spoločnosťou a inteligentný veriaci človek so stykmi na Západe bol pre vládnuci režim úhlavným nepriateľom, či to dotyčný chcel, alebo nechcel. Čo viac potrebujeme o tomto človeku vedieť, aby sme vykreslili šialenosť a absurditu tej doby? Pretože o to šlo. Keďže sme od začiatku uvažovali o predstavení, ktoré sa nezahrá len párkrát v rámci projektu Paralelné životy, ale bude u nás pravidelne reprízované, museli sme myslieť na to, že k nám do divadla chodí predovšetkým veľké množstvo mladých ľudí, ktorí majú o tej dobe často skreslené a často nijaké predstavy. Zvolili sme teda model, ktorým sme predovšetkým chceli ukázať, že 80-te roky v ČSSR neboli len sériou smutnosmiešnych príbehov, ako to s pokrivenou nostalgiou a láskavým humorom ukazujú niektoré súčasné filmy a že okrem toho, že nebolo možné zohnať v obchode banány, ako sa túto dobu snažia bagatelizovať včerajší aj dnešní komunisti, tu v tej dobe za svoju vieru a presvedčenie brutálne umierali ľudia!
Od začiatku bol náš zámer uviesť celý prípad v širšom kontexte. Dokonca tak širokom, že sa už do recenzie Z. Uličianskej zmienka o ňom ani nezmestila. Mám na mysli prípad pána A. Navrátila, človeka, ktorý štyri roky po vražde (?) alebo samovražde (? – v predstavení zaznie poznanie, že to vlastne v konečnom dôsledku nie je to najdôležitejšie) P. Coufala napísal otvorený list na vtedy všemocné socialistické orgány a žiadal smrť dôkladne vyšetriť. Odpoveďou bolo jeho zavretie do blázinca. Áno, aj takíto „blázni“ tu uprostred brutálne prepracovanej siete zastrašovania a fyzickej, prípadne existenčnej likvidácie boli a nemlčali. Pre človeka zaťaženého na investigatívne bomby zrejme príliš nepodstatná informácia...


Ďalšou postavou spomínanou v predstavení a podivuhodne súvisiacou s prípadom je postava novinára Marcela Samuhela, ktorý o prípade písal v čase, keď sa väčšina z nás opájala pocitom znovunadobudnutej slobody a myslela si, že to najhoršie je za nami. Jeho to najhoršie ešte len čakalo. Zmizol a dodnes sa nenašiel. O tom, čo čakalo nás, sa presviedčame dnes a denne...


K tomu ešte v predstavení zaznejú výpovede priamo zainteresovaných eštebákov pri znovuotvorení prípadu v deväťdesiatych rokoch, kedy cynicky tvrdia, že oni boli vlastne Coufalovi priatelia a že na jeho smrti nemala záujem ŠtB, ale ilegálna cirkev, aby nevyzradil niečo z jej fungovania. Takto si ešte aj po novembri ’89 boli istí sami sebou. Takto si zo znovuobnoveného vyšetrovania robili doslova dobrý deň. Opäť úplne zanedbateľná informácia.


Tiež rozhovor samotných hercov, mimo postáv o svojich pochybnostiach, či práve oni majú právo byť sudcami o tom, kto je bez viny a o strachu, ktorý majú pri zaoberaní sa týmto prípadom ešte aj v roku 2013.


Toto všetko odbité vetou, že sme sa toho príliš veľa nedozvedeli o P. Coufalovi.


Ad. 5: Záverom

Skrátka, sú recenzie, ktoré vypovedajú o recenzovaných inscenáciách. Ale sú tiež recenzie, ktoré viac ako inscenácii vypovedajú o samotnom recenzentovi. Pretože predsa aj tá vec, ktorá sa vždy nájde, keď chcete biť psa, by podľa mňa mala byť aspoň vypracovaná štýlová vychádzková palica, dômyselne skrývajúca v ručne vyrezávanej rukoväti dýku a nie neohobľovaná, od malty zapráskaná stavbárska lata s hrdzavými klincami, ktorú recenzentka ako prvú schytí, vedená zámerom, o ktorom najlepšie vie ona sama.

 

Dušan Vicen, 14. 10. 2013