Slovensko v noci. Slovensko intímne. Anonymní obyvatelia anonymného domu. Divák ako neľútostný voyeur. Ozbrojený reflektorom... Čo sa zdá byť také naturalistické a dokumentárne je v skutočnosti štylisticky komponované – vo svojej forme radikálneho postmoderného divadla. A niekedy značne komicky. Napätá atmosférická hutná koláž vyobrazených detailov, zmätku, hluku a úryvkov hudby. Melancholické obrazy a magické zvuky v trhanej, ničivej svetelnej a zvukovej réžii. Zaostrené na: opustené, roztúžené telá a duše, stratené duše.
Divadlo je len zriedka také dôrazné a dotieravé ako v tejto produkcii. Názvom predstavenia „Mŕtve duše” – „Dead Souls” bratislavské divadlo SkRAT odkazuje k piesni od Joy Division a k románu Nikolaja Gogoľa, obom rovnakého mena. Žiadna z referencií nie je programová, no predsa je tam spojitosť. V piesni podobne ako v mantre opakované „Keep on calling me” môže byť čítané a počúvané ako žiadosť po nikdy nekončiacom dialógu”, po permanentnej, konštruktívnej a produktívnej výmene. Pretože výmena, ktorá od otvorenia hraníc v 1989 sa na jednej strane zdá byť jednoduchšia a menej problematická ako kedykoľvek predtým, sa na strane druhej stala tiež ťažšou. Divadlo a diváci už nemajú viac potrebu sprisahaneckého dialógu. Divadlo a diváci vo Východnej Európe od 1989 stratili svoju tichú dohodu: komplictvo proti spoločnému nepriateľovi, všeregulujúcej, všekontrolujúcej, všedefinujúcej, všeriadiacej byrokracii štátu. Vo veku neoliberalizmu, búrlivého a takmer neregulovaného kapitalizmu sa zdá, že divadlo sa stalo nepotrebné. V simultánnom koncerte mechanizmov zábavy a rozptýlenia hrajú javiská iba marginálnu úlohu. Keď sa zaoberajú so sociálne relevantnými, politicky nabitými vecami a témami, často zasiahnu iba publikum insiderov a podobne zmýšľajúcich. Keď slúžia naivnej a povrchnej zábave, väčšinou sa presúvajú na druhú pozíciu po filmoch a súkromných televíznych kanáloch. Tak je „Keep on calling me” zúfalým apelom súčasného divadla na svoje publikum, ako aj na kultúru podporujúce inštitúcie a spoločnosti. Apel znie: zostaňme v diskusii, počúvajme jeden druhého a dajme si príležitosť na vyjadrenie obhajoby – vlastného zmýšľania a možností, prostredníctvom nášho média, divadla. Je zjavné, že nezávislé divadlá ako SkRAT, ktoré dostávajú ťažko nejakú alebo často malú podporu od štátu, mesta a inštitúcií, potrebujú tento dialóg najviac zo všetkého.
Pavol Ivanovič Čičikov tiež hľadá dialóg, pozornosť, záujem ostatných. On, nováčik v meste, si chce vybudovať reputáciu, podľa možnosti dobrú. Chce vyhrať nad úradníkmi a funkcionármi. Pretože čím skôr nadviaže nejaké dobré kontakty, život bude preňho v budúcnosti jednoduchší. A on naozaj potrebuje dobré kontakty, pretože chce zrealizovať drvivý plán. Chce prevziať do vlastníctva „mŕtve duše” a urobiť s nimi veľký kšeft. Dúfa, že dostane vlastnícke práva na mŕtvych poddaných, nazývaných tiež „duše” od statkárov lacno alebo zadarmo. Tieto duše nebudú vymazané zo zoznamov do nasledujúcej kontroly. Preto ich chce dať Čičikov do zálohy štátu pre znásobenie pôvodnej ceny a vyjsť z toho so ziskom. Zbieranie práv mŕtvych sa však ukazuje byť chúlostivým kvôli lakomstvu a nedôvere statkárov. Čičikov je hrdinom románu „Mŕtve duše”, ktorý sa hodnotí ako najdôležitejšie dielo ruského spisovateľa Nikolaja Gogoľa. Gogoľ vo svojich časoch, postnapoleónskom Rusku, nemohol tušiť, akú výbušnú silu bude mať táto téma nakupovania a predávania duší v postsocialistickej Východnej Európe o 150 rokov neskôr. A bez akéhokoľvek citovania stanoviska tohto Gogoľovho románu divadlo SkRAT, samotným názvom predstavenia, podalo komentár o novej (ne)morálnosti bezohľadného lakomstva. Degradácia ľudstva na produkt, miznutie akejkoľvek etiky a morálnosti v ekonomickej aktivite, absolutizácia profitu a návratu príjmu na globálne trhy, nevyzerajú byť alternatívnymi a atraktívnymi modelmi kultúry pre väčšinu východoeurópskych umelcov. Ako progres je vnímané, že spoločnosť sa zbavila byrokratického socializmu. Ale tretia cesta medzi bezcitným novým kapitalizmom a starou socialistickou byrokraciou sa ešte nenašla. Tak čo ešte zostalo domácim individuálom bez budúcnosti popri usadení sa na ich malých privátnych ostrovčekoch, v najlepšom prípade ako ľahkovážnym robinsonom, vo väčšine prípadov ako opusteným mŕtvym dušiam?
