Počas svojej krátkej doby existencie Divadlo Skrat nepotrebuje mediálne a písomne deklarovať svoje smerovanie. Koná tak výsostne vlastnými predstaveniami a vytvára istý návykový rámec. Obdobné je chápanie životných situácii, dramaturgia, režijné a herecké postupy a zrejme obdobným sa stane aj divácke spektrum. My vieme, čo namiešame a vieme, kto na to príde. To je na jednej strane dobre, širokospektrálne publikum by mohlo mnohé narušiť. Na druhej strane sú isté veci neprenosné, literárny text postavený na záznamoch z improvizácii je tak výhradne majetkom súboru, ktorý má patent na motivačné línie.
V tohoročnom vydaní kaleidoskopického predstavenia sa skúmajú mnohé podoby sexuálnych vzťahov, soft aj hard, ide väčšinou o dialógy pohlaví v najrôznejších konšteláciách. Akoby sa nad jeho duchom vznášalo všadeprítomné freudovské libido, hľadanie nirvány obmedzené na medzinožné priestory. Centrum javiska a zrejme aj biologicky fungujúceho sveta je posteľ, kde sa začínajú – končia nielen ľudské vzťahy, ale neraz i svetové dejiny. Kolektív si nestavia méty hlboko analytických pátraní Bergmana, Kazana, Truffauta či novodobého Wong Karwaia. Presná je veta z bulletinu: „V samotnom predstavení však sex nefunguje ako cieľ, ale prostriedok na odhaľovanie skutočnej pravdy o postavách ocitávajúcich sa zrazu v situáciách, na ktoré často neboli pripravené a nechtiac odhaľujú často trpkú pravdu o sebe a o živote, ktorý žijú, pravdu, ktorú sa im za normálnych okolností darí maskovať a nepriznávať často ani samým pred sebou“. To hovorí za všetko, prehadzovateľná skladačka ôsmich fragmentov vie byť nemilosrdne krutá, cynická i humorná zároveň. Ten avizovaný cieľ „urobiť si dobre“ viac-menej utrafene mapuje krehkosť tykadiel, neobíduc vody banality a zjednodušovania. Kompozícia nie je lascívna ani divácky podplazivá. Mnohé načaté nechá dielo na divákov intelekt, nech si veci znásobuje po svojom. Je to správa o „posteľnom“ svete nielen takom aký je, ale ako ho momentálne skupina zúčastnených performerov vidí a dokáže zahrať.
Skratová skupina pod vedením Dušana Vicena sa javí ako vzácne kompatibilný celok, hoci často len na jednu rolu spája hercov rôznych netradičných formácii (napr. Stoka, Združenie pre súčasnú operu, Disk Trnava). Tento postup spojený so schopnosťou improvizovať v danej platforme môže aj v budúcnosti priniesť nejeden inšpiratívny výsledok, ale aj riziká. Na Vicenovi môže len imponovať, že do nich každoročne odvážne vstupuje.
Martin Peterich, DIV 2006
