V poradí tretí ročník prehliadky slovenského nezávislého divadla a tanca s názvom KioSK, ktorý sa konal v dňoch 23. – 25. júla 2010 v priestoroch kultúrneho centra Stanica Žilina-Záriečie, bol viac než len festivalom… Stal sa tradíciou – v slovenskom kontexte jedinečnou. Svedčí o tom vysoká návštevnosť, atmosféra, dokonca i dážď, ktorý priebeh festivalu neovplyvnil ani najmenej. Staronová dramaturgia festivalu pod trénerskou píšťalkou Martiny Filinovej, ktorá sa nechala inšpirovať športovým duchom, tentoraz akcentovala už roky aktuálnu tému. Je ňou emigrácia. Napovedal to aj samotný podtitul programu „DOMÁCI : HOSTIA“. Nešlo však o súťaž, ale o slobodnú umeleckú konfrontáciu „voľných hráčov na slovenskej scéne“ so „Slovákmi v zahraničných ligách“.

HOSTIA (NIE) SÚ TÍ DRUHÍ

KioSK už tradične potvrdil, že slovenská nezávislá scéna existuje, avšak paradoxne a rovnako živo i za hranicami domoviny. Rušný víkend začal štvrtkovou predpremiérou slovensko-poľsko-americkej koprodukcie z dielne Palissimo Inc. v choreografii Pavla Zuštiaka žijúceho v New Yorku v spolupráci s tanečníkom Jarom Viňarským a Grotowského inštitútom. Tanečné predstavenie s názvom Bastard je prvou časťou trilógie The Painted Bird, ktorá hovorí o vykorenení, premene a „inakosti“. Tvorcom sa ich podarilo preniesť do hľadiska aj vďaka tridsaťčlennému komparzu, ktorý odtiaľ vyšiel, aby tak zbúral štvrtú stenu a stal sa súčasťou záverečných minút predstavenia. Masová choreografia odkazovala na otázku, čo znamená vyčnievať z davu a zároveň byť súčasťou jedného ľudského celku v jeho chaose i harmónii… Aké to je cítiť sa diskriminovaný kvôli svojej inakosti? Ako sa správame my – diváci – k „pomaľovaným vtáčatám“, ktoré nezapadajú do jednofarebného kŕdľa? Silné témy rezonovali aj vďaka performerskému talentu Viňarského, ktorý sa prejavil v rôznych expresívnych momentoch. Úvodný kačací pochod protagonistu v oranžovom kabáte pripomínal zozadu človeka na invalidnom vozíku. Z neho sa následne akoby vyliahlo vtáča hľadajúce životný smer. Boj s okolím, sloboda a moc – aj to sa dalo vycítiťz jeho pohybov. Nakoniec v sebe našiel dostatok sebairónie, aby sa natrel kolomažou a gestami rockovej hviezdy tým druhým cez mikrofón vykričal, že môže byť aj Cigáň, Maďar, buzerant či milión ďalších… Za sprievodu vrcholiacej živej hudby, ktorú v pozadí po celý čas vytváral Christian Frederickson, sa archetyp vydedenca spoločnosti – človeka s nálepkou – premietol do slovenského kontextu. Bastard nakoniec skončil na okraji pódia sám s odličovacími servítkami, aby tak v tichu využil scudzovací efekt a divákov nechal premýšľať o tom, kto môžu byť tí druhí… Treba dodať, že málokedy sa vidí predstavenie, ktoré v sebe spája citlivú divadelnú réžiu, tanec, zvuk, svetlo i symbolizmus rekvizít ako komunikačný kód, ktorý je čitateľný a zároveň poskytuje priestor na improvizáciu performerovi, kontempláciu divákovi a hereckú skúsenosť komukoľvek, kto sa vopred prihlási.

IMPRO-LIGA PODOMÁCKY

Neurčitá zmes myšlienok i pocitov prišla pri kvázi medzinárodnom dueli Eva Klimáčková vs „Uvidíme, čo príde“. Jej tanečno-hudobno-výtvarná performancia Ivanuška, ktorú pripravila pod značkou cie E7KA a mala ju doviezť z Francúzska, kde pôsobí, sa kvôli štrajku na letisku jej hostiteľov nekonala. Ani tieto politické dôvody však organizátorom a umelcom nezabránili, aby sa avizované predstavenie „konalo“ pre nič netušiacich divákov. Stalo sa tak, že sólový tanec E. Klimáčkovej pôsobil neurčito a v spojení s videoprojekciou človek miestami nevedel, na čo sa vlastne pozerá a prečo. Záver predstavenia sa organicky prepojil s After show Arnošta Krysaříka, ktorej jednotlivé „vydania“ boli súčasťou programu festivalu. Show improvizoval Tomáš Krivošík spolu s dvoma dobrovoľníkmi z publika. Ich manipulácia so zvyškami rôznych vecí, azda z detskej izby, v spolupráci s performerkou dala vzniknúť surreálnej koláži zvukov, náhodných akcií a „průpovídok“. Hovoriť preto o zmysle či hodnote odohraného „zápasu“ medzi prítomnosťou a tým, čo by mohlo byť, je ťažké a relatívne. Každopádne, bolo by nespravodlivé odsúdiť tento pokus o celovečernú performanciu za bohapustú improvizáciu. Pohybové improvizácie s umelcami boli vydarené, avšak niekoľkokrát sa v jeho After shows potvrdilo, že nepripravenosť, bezkoncepčné rozhovory a osobná guráž na to, aby bola moderovaná udalosť plnohodnotná, nestačia.

Iný typ i úroveň improvizácie prinieslo Divadlo SkRAT z Bratislavy. Ich „kuchynsky“ všedná poetika a tragikomickosť boli v kontexte festivalu priam žiaducou alternatívou. V novej hre Zvyšky tvorcovia ponúkli koláž zo svojich predošlých inscenačných postupov, v ktorej využili obrazové i činoherné divadlo, improvizáciu a pohyb. Vo všeobecnosti išlo o psychologickú a spoločenskú sondu do „zvyškov“ toho, čo zostalo z demokracie, hodnôt, ľudí. Sú to napríklad narušené vzťahy medzi priateľmi, intimita degradovaná na sexuálnu morbídnosť, intelektuálny snobizmus ako spôsob úniku pred reálnymi problémami, citová otupenosť, psychotizmus… Je to smutný fakt, že venovať pozornosť priateľovi na návšteve niekto dokáže nanajvýš vetou: „Bude ti vadiť, keď si budem robiť na počítači?“

Mrazivé témy sa hercom zo SkRAT-u podarilo prezentovať útržkovito, v zvláštnej intímnej atmosfére, ktorú technicky docielili mikroportmi. To dodalo rozmer hlavne ich civilnému herectvu, pri ktorom sa sústredia na to, čo sa medzi nimi deje na javisku, pričom sa divák stáva akoby voyeurom – má pocit, že im lezie priamo do obývačky. Vlásočnice jeho duše sú zároveň nastavené zachytávať všetky emocionálne nuansy. A tam, kde nestačí slovo, prichádzajú na rad obrazy a metafory – lascívny učiteľ tanca, ktorý sa „dorába“ a manipuluje s duševne vyprahnutou partnerkou; mŕtvola ženy vo fúriku ako svedok samoľúbej pseudofilozofickej debaty – azda obeť racionality; lunaparková strelnica v kabaretnom štýle, v ktorej zostrelia obsluhujúcu dámu rovnako zbytočne ako bezcennú ružu. Obrazy nabité asociáciami pripomínali predošlú inscenáciu SkRAT-u Mŕtve duše a na diváka útočili surovosťou a cynizmom. Inými slovami – z citov zostali len zvyšky, zo smiechu horkosť v ústach. Azda v súlade s názvom inscenácie, mnohé bolo nedopovedané. Chýbal celok. Princíp kolektívnej tvorby, charakteristický pre divadlo SkRAT, so sebou totiž často prináša aj nedostatok nadhľadu tvorcov nad tým, čo robia. Niekedy to vedie k prílišnej uzavretosti vo vlastnom ponímaní toho, čo je a čo nie je na osoh výslednému divadelnému tvaru. Nevyhnutne ide o dilemu medzi jednotným, vopred stanoveným dramaturgickým konceptom a spontánnou hrou na čokoľvek, čo kolektív intuitívne uzná za vhodné. Ustrážiť temporytmus predstavenia je však bez nezaujatého pohľadu zvonka nemožné, čo sa výrazne prejavilo aj v tomto prípade. Navyše, z dlhodobého hľadiska hrozí tvorivému procesu monotónnosť rukopisu a sebakopírovanie ako prostriedok na vytvorenie niečoho „nového“.

TANEC : DIVADLO = REMÍZA

Ďalšie „hry“ v divadelnej aréne skončili žánrovou remízou. Len ťažko ich možno jednoznačne kategorizovať. Všetky boli jedinečné, obsahovali príbehy i autorskú výpoveď. Svedčila o tom aj nová tanečná inscenácia Divadla z Pasáže s názvom 3xA, ktorú s hendikepovanými hercami režijne a choreograficky pripravil Jaro Spring Viňarský. Niet pochýb o tom, že tento typ komunitného divadla si vyžaduje osobitný druh vnímania i vnútorného nastavenia diváka. Ten nemôže od hercov očakávať herecké či tanečné výkony v zmysle preukázania profesionálnej zručnosti. Herci sú v prvom rade ľudia a vystupujú viac sami za seba než za postavy. Avšak nikto by sa nedokázal naučiť ich roly tak ako oni. „Hrajú“ intuitívne, autenticky, nepredvídateľne. Sú nezameniteľní. 3xA je o hľadaní a nachádzaní prapôvodu, gréckeho arché ako elementu, ako prvého písmena abecedy, jeho zvuku. Je zároveň osobnou výpoveďou každého z hercov, ktorí reagujú na hudbu ako prvotnú hybnú silu. Najmä cez pohyb a tanec, vzťah k svojmu a partnerovmu telu sa odohrávajú minipríbehy. Jedni hľadajú možnosti objatia, iní premýšľajú o láske, niekto zápasí s hadmi v džungli vlastných pocitov. Všetko vychádza z vnútorných impulzov protagonistov, všetko je hrou a realitou zároveň. Trojnohé, krivkajúce kreslo prítomné po celý čas na scéne (ako metafora hendikepu) má svoj zmysel rovnako, ako ho majú ľudia, pre ktorých je toto kreslo len rekvizitou. Predstaveniu nechýba humor ani autorský nadhľad, čo sa nečakane prejaví v záverečnej scéne, v ktorej účinkujúci deklamujú svoj postoj k svetu zdvihnutými prostredníkmi. Paradoxne, urobia tak za sprievodu piesne What a Wonderful World od Louisa Armstronga. Žeby odkaz pre všetkých „normálnych“?

Iný druh odkazu na úprimnosť vo svojej tanečnej show My Art: Who’s Frank? prezentoval Milan Loviška, v súčasnosti „hráč za českú metropolu“. Umelec sa na javisku pustil do kritiky odvrátenej strany popkultúry doslova celým svojím telom i dušou. Technicky precízne a náročné predstavenie reflektovalo autorský postoj voči ego-priemyslu v umení, médiách, hudbe. S pomocou fosforeskujúceho mejkapu, stroboskopu, anglických vulgarizmov, lana pre obesenca či tanečného pózerstva (z ktorého mimochodom žije dodnes i Madonna) sa Loviškovi podarilo namaľovať pôsobivé a expresívne obrazy o tom, aký môže byť popový umelec navonok, aký je vo vnútri a čo si o celej idolovej mašinérii myslí sám autor-výtvarník. Je otázne, nakoľko realizácia tohto konceptu vyžadovala taký rozsiahly priestor a zvolené vyjadrovacie prostriedky. Už samo osebe dosť krátke predstavenie obsahovalo momenty, ktoré boli monotónne, pričom umelecká výpoveď bola jasná aj z toho „mála“. Záverečný obraz – meta-komentár, počas ktorého sa autor niekoľkokrát napil červenej tekutiny a následne ju vyvrátil, bol síce metaforou a snahou o autenticitu, avšak ich údernosť zostala stáť niekde na polceste. K zastaveniu dopomohlo aj „škandalózne“ odhalenie: bol to paradajkový džús a prvoplánový nápad, ako diváka šokovať.

Namiesto exhibície sa k introvertnosti prebojovali iné dve umelkyne – slovenská tanečníčka Katarína Rampáčková a Lea de Toffol zo Švajčiarska – žijúce v Prahe. Ich tanečno-divadelný projekt Lonely Bones bol intímnou sondou do duší dvoch žien, oboch poznačených samotou a osamelosťou. Kým temperamentná Lea hrala v pozadí scény frustrovanú ženu v domácnosti so svojím kuchynským arzenálom (s využitím spevu a looping samplera), zakríknutá a éterická postava Kataríny využívala zvyšok hracieho priestoru na svoje pohybové kreácie, akoby stratená v snoch. Postupne sa ich kontrastné roly a agendy začali prepájať prostredníctvom rekvizít a ich symbolickej hodnoty. Jedna druhú zamotala do svojich spomienok cez rozsypané listy; prítomnosť závislostí a obsesií pomohla spečatiť lepiaca páska. Jednoduchosť, lyrizmus a zároveň divadelnosť, s akými dokázali obe mladé ženy vypovedať o tých najvnútornejších pocitoch, vzbudzovali súcit i zaľúbenie.

Úplným záverom divadelno-tanečného maratónu bolo predstavenie One for you, two for me v podaní tanečníkov Stanislava Dobáka a Petra Šavela, čerstvých absolventov belgickej tanečnej školy P.A.R.T.S. (Performing Arts Research and Training Studios) v Bruseli. Obaja predviedli, že tanec môže byť rovnako komunikatívnym prostriedkom ako samotná reč. Na obrazy, ktoré vytvárali so zveličením a vtipom, publikum reagovalo aj vďaka tomu, že pripomínali konkrétne životné situácie. Napríklad zápas s vetrom o prežitie, premena jedného človeka na dvoch s odkazom na Votrelcov, nutnosť spolupráce, čiže prítomnosti toho druhého na to, aby mohol človek niečo vykonať. Prenášanie pozornosti medzi aktérmi navzájom a divákmi vytváralo momenty napätia i uvoľnenia; scudzovacie komentáre performerov o tom, čo robia, vyvolávali úsmevy. „Jeden pre teba, dva pre mňa.“

ZÁVEREČNÉ PREDĹŽENIE

KioSK si okrem času na prezentáciu živého umenia vyžiadal aj predĺženie. A to právom. Dokumentárny film o predčasne zosnulom slovenskom scénografovi Alešovi Votavovi (3. 8. 1962 – 8. 5. 2001) s názvom Múry sú vysoké a hrubé v réžii Juraja Johanidesa bol neoceniteľným doplnkom k divadelnej časti programu. Návštevníkom „kinosály“ v podkroví Stanice ho prišla predstaviť dramaturgička filmu Anna Grusková, ktorá podotkla, aké bolo nesmierne náročné vybrať z desiatok hodín nakrúteného materiálu tých niekoľko výsledných minút. Po ich vzhliadnutí bolo všetkým jasné, že vzniklo výnimočné dielo, ktoré citlivo vypovedá o živote a práci talentovaného, všestranného a úspešného umelca.

Zvyšný čas bol venovaný večerným koncertom, DJ-om, neformálnym stretnutiam… Prvým z nich bolo aj stretnutie členov a priateľov občianskeho združenia ANTÉNA – sieť pre nezávislú kultúru; druhým stretnutie nezávislých tanečníkov a choreografov, ktoré inicioval Jaro Viňarský. Išlo o doposiaľ prvé stretnutie tohto druhu s cieľom združiť súčasných aktívnych umelcov, ktorých spája pohyb ako základný vyjadrovací prostriedok. Časom by sa mala vytvoriť oficiálna platforma pre slovenskú tanečnú komunitu, ktorá bude zaznamenávať a propagovať aktivity a tvorbu jej členov. Takáto iniciatíva má v súčasných fragmentarizovaných podmienkach jednoznačne zmysel, čo potvrdilo aj spoločné nadšenie účastníkov stretnutia.

Do ďalšieho ročníka festivalu ostáva necelý rok. Už teraz je jasné, že sa na ňom odprezentujú slovenské umelecké projekty, ktoré si dovtedy udržia svoju nezávislosť. Dúfajme len, že niektorí ich tvorcovia sa s pomenovaním „hostia“ nestotožnia navždy a svoj kultúrno-tvorivý potenciál raz prídu rozvíjať ako „domáci“.

Keď ťa mesto sotí na okraj/seba samého

[ top ]

Zuzana Grochalová
zdroj: art(eria) 1/2010, s. 16 - 17

Keď ťa mesto sotí na okraj/seba samého