Bol by to pomerne banálny príbeh, keby sa v ňom neobjavila tragikomická postava (zrejme) výtvarníka (jej tragikomičnosť spočíva práve v tom, že si u nej človek ničím nemôže byť istý) Jána Kupferschmidta, v hre vystupujúceho pod (ako sa ukázalo) veľmi príznačným pseudonymom KUFOR.

Skupina ľudí pripravujúcich divadelné predstavenie na báze občianskeho združenia krvopotne zháňa peniaze na svoje produkcie, bojuje s úradmi a úradníkmi a na tejto svojej krížovej ceste stretne práve spomínaného Majstra. Ten ponúkne spoluprácu pri príprave vizuálnej stránky predstavenia a urobia spolu na jeseň prvú veľmi hrubú verziu, ktorú predstavia verejnosti s tým, že všetkých, vrátane predstaviteľov súkromnej nadácie, ktorá poskytla grant, upozornia, že predstavenie bude mať ešte druhú dopracovanú verziu. Všetci zúčastnení to akceptovali s tým, že dostanú, kvôli vyúčtovaniu grantu, peniaze vyplatené dopredu. A tak všetci (herci, hudobníci, technici a podobne) na jar pokračovali bez problémov v práci a doviedli predstavenie do úspešnej podoby. Skutočne pomerne banálny príbeh, nebyť spomínanej postavičky. Majster Kufor totiž nemá banálne príbehy rád a tak sa ten, v ktorom účinkuje, rozhodol poriadne zamotať. Dva týždne pred premiérou, kedy bola na týždeň vyblokovaná sála a odstavený program A4, aby sa mohla nainštalovať scéna a dôsledne pripraviť celý vizuál, si v dokonalom súlade so svojou prezývkou jednoducho zbalil KUFOR. Neochorel, neospravedlnil sa, že by musel odcestovať, alebo niečo podobné, to by bolo asi na výtvarníka jeho formátu príliš primitívne, jednoducho zmizol, ako postava s dokonale vyvinutým zmyslom pre dramatickú situáciu! Bez oznámenia! Bez vysvetlenia! Bez akejkoľvek komunikácie! Bez odpovedí na telefonáty, maily, skype, smsky... Týždeň trvá, kým skupina popri pokračujúcej práci na predstavení a zúfalej snahe dopátrať sa, o čo tu vlastne ide, pochopí, že má do činenia so skutočným majstrom svojho oboru (je zvláštne, že sa obor Oje...ač ešte stále neobjavil v ponuke žiadnej školy napriek tomu, že sa tu pohybuje toľko talentov a niektorí z nich si na tom postavili, iste, aj v dôsledku našej naivity a nepripravenosti na tento fenomén, celkom úspešnú živnosť).

Od tejto chvíle dostáva dej skutočný patafyzicko-kafkovský šmrnc! Za týždeň zostávajúci do premiéry musia tvorcovia začať robiť trojmesačnú robotu prakticky odznova a márne sa snažia o to, aby časť peňazí, ktoré vyplatili K. (naivne si mysliac, že človek holdujúci podobným ideálom (sic) ako oni, predsa nemôže byť až taký O.), K. vrátil a oni mohli nimi vyplatiť tých, ktorí tú robotu naozaj spravili, (čo K. v prvom momente aj sľúbi, ale potom ako správny O. neuskutoční, naopak, začne vyhlasovať, že oje..ný je vlastne on a obviní tvorcov, že hrajú predstavenie v jeho scéne, v tej istej scéne, ktorú nielenže nevymyslel, ale dodnes ani nevidel).

Ostáva konštatovať, že najväčšou devízou hry je poučenie. Je evidentné, že postave s charakterom K., rola O., už v minulosti (ako postupne vychádzalo najavo) príliš zachutila na to, aby sa s rôznym obsadením a v rôznych modifikáciách nepokúšala o jej ďalšie pokračovania. Preto by pre ďalších prípadných nedobrovoľných účinkujúcich v rolách obetí, táto hra mala byť varovaním! Ak kedysi Malá scéna v jednej zo svojich dávnych inscenácií názvom hry upozorňovala: Pozor na Leona!, divadlo SkRAT na ňu nechtiac nepriamo nadväzuje a volá: Nech už sa s ním dostanete do styku akýmkoľvek spôsobom (pretože pole jeho pôsobnosti je prakticky neobmedzené) – Pozor na človeka uvedeného v titulku!!! Je to podvodníK!!!