Polčas rozpadu v SND

O slovenskom (aj národnom) divadle

Odstúpila riaditeľka najreprezentatívnejšieho a najlepšie dotovaného slovenského divadla. V médiách už padajú konkrétne mená nových kandidátov. Bude sa však konať konkurz, a tak treba vyčkať. Doterajší priebeh vecí, žiaľ, nevzbudzuje dôveru. Súčasné slovenské divadlo je z veľkej časti zapletené do vzťahov, ktoré, bohužiaľ, s umením nemajú nič spoločné. Ešte máme v dobrej pamäti tohtoročný konkurz na Mestské divadlo v Bratislave, ktorý sa skončil totálnym výsmechom nezávislej odbornej komisie. Mestskí poslanci hlasovali podľa svojich politických tričiek a umelecké otázky a koncepcie spakruky zmietli zo stola. Aké to bude na vyššej úrovni?

Čo sa stane s umením, ktoré sa vymkne odbornému hodnoteniu?

Slovenské divadlo je dnes v zásade rozdelené na umelcov a súbory, ktorí sú „dobre zapísaní“, a preto majú dobré podmienky na tvorbu, a na tých druhých. Ibaže lojálnosť nie je umelecká hodnota, a podľa toho to väčšinou aj vyzerá. Druhú skupinu tvoria nezávislí umelci. Schéma vzniku nezávislých projektov je, žiaľ, roky rovnaká: skupina ľudí s veľkým osobným umeleckým (aj materiálnym) nasadením často vytvorí zaujímavý divadelný tvar, ten je ocenený, pozývaný na rôzne festivaly v rámci Slovenska a niekedy aj inam. Skupina vytvorí ďalší projekt, čaká, že sa jej podmienky pod vplyvom preukázaných kvalít nejako zmenia, ale nič sa nedeje. Aj po dvadsiaty raz musí začínať z nuly, v podmienkach, ktoré sú v porovnaní so susednými krajinami žalostné. Hovorím napríklad o neustálych problémoch špičkového alternatívneho divadla SKRAT. Alebo o nekomerčných slovenských tanečných zoskupeniach, ktorých situácia, a tým aj „konkurencieschopnosť“ je zúfalá...

Reálna kultúrna politika smeruje k podpore už aj tak podporovaných a obchádza ambicióznejších tvorcov a projekty. Prideľovanie štátnych dotácií je neprehľadné aj nepriehľadné, bez akejkoľvek spätnej väzby hodnotiacej výslednú umeleckú úroveň projektov a inštitúcií, na ktoré boli vynaložené štátne prostriedky. Divadelná kritika úplne stratila vplyv na divadelné dianie a dôsledkom je jej hlboký úpadok.

Záujmové skupinky a malomeštiacke spolky

Nadaní slovenskí tvorcovia húfne odchádzajú do zahraničia, či už žiť, alebo aspoň za prácou, nielen pre lepšie finančné podmienky, ale predovšetkým pre oveľa väčší záujem o ich robotu. Jeden príklad za všetky: slovenský režisér Viliam Dočolomanský na prvotriednych svetových festivaloch Wiener Festwochen či v Edinburghu skvelo reprezentoval – Českú republiku. Kdeže by na Slovensku mohol založiť svoju Farmu v jaskyni! Slovenské divadlá vôbec nepozývajú na významné zahraničné festivaly. Chodia Maďari, Poliaci, Česi, Lotyši, Litovčania – iba my nie. Naši tvorcovia prvej kategórie pestujú najmä štátom dotované výmeny a reprezentačné cesty, druhá kategória nemá peniaze na vytvorenie diela bez umeleckých kompromisov.

Na vine sme však aj my divadelníci: chýba tu najmä vedomie solidarity a previazanosti divadelného života v celej jeho šírke – od základných umeleckých škôl cez amatérske zoskupenia, sociálne divadlá, alternatívne a experimentálne súbory až po vrcholné profesionálne scény. V zdravých divadelných kultúrach divadelníci rôzneho typu cirkulujú, navzájom sa obohacujú, u nás to tak nie je. „Kamenní“ divadelníci sa málokedy zaujímajú o svojich alternatívnych kolegov a naopak. A všetci svorne kašlú na menšinové divadlá, na základné divadelné školstvo... Na našom malom Slovensku sa s obľubou pestujú rôzne záujmové skupinky a malomeštiacke spolky, ktoré na divadelnú scénu pôsobia ako mor – zožierajú totiž už mladých ľudí, ktorí rýchlo pochopia, že bez príslušnosti k niektorému z nich neuspejú – a buď sa vykašlú na svoje ideály, alebo na divadlo vôbec.

Nevznikajú nové súbory, a keď predsa len, tak sa nechávajú vykrvácať, nevypisujú sa konkurzy na rôzne divadelné priestory, ako je to napríklad v Česku, a ak, tak sú iba fraškou, varíme sa tu vo vlastnej šťave a motáme v uzavretom kruhu. A pritom na Slovensku žije toľko vzdelaných divadelníkov, ktorí cestujú, zaujímajú sa, robí sa tu kvalitný medzinárodný festival a iné cenné kultúrne podujatia... Prečo sa nedarí presadiť to najlepšie zo zahraničia do našich kvetináčov?

O slovenskom (aj národnom) divadle

Odstúpila riaditeľka najreprezentatívnejšieho a najlepšie dotovaného slovenského divadla. V médiách už padajú konkrétne mená nových kandidátov. Bude sa však konať konkurz, a tak treba vyčkať. Doterajší priebeh vecí, žiaľ, nevzbudzuje dôveru. Súčasné slovenské divadlo je z veľkej časti zapletené do vzťahov, ktoré, bohužiaľ, s umením nemajú nič spoločné. Ešte máme v dobrej pamäti tohtoročný konkurz na Mestské divadlo v Bratislave, ktorý sa skončil totálnym výsmechom nezávislej odbornej komisie. Mestskí poslanci hlasovali podľa svojich politických tričiek a umelecké otázky a koncepcie spakruky zmietli zo stola. Aké to bude na vyššej úrovni?

Čo sa stane s umením, ktoré sa vymkne odbornému hodnoteniu?

Slovenské divadlo je dnes v zásade rozdelené na umelcov a súbory, ktorí sú „dobre zapísaní“, a preto majú dobré podmienky na tvorbu, a na tých druhých. Ibaže lojálnosť nie je umelecká hodnota, a podľa toho to väčšinou aj vyzerá. Druhú skupinu tvoria nezávislí umelci. Schéma vzniku nezávislých projektov je, žiaľ, roky rovnaká: skupina ľudí s veľkým osobným umeleckým (aj materiálnym) nasadením často vytvorí zaujímavý divadelný tvar, ten je ocenený, pozývaný na rôzne festivaly v rámci Slovenska a niekedy aj inam. Skupina vytvorí ďalší projekt, čaká, že sa jej podmienky pod vplyvom preukázaných kvalít nejako zmenia, ale nič sa nedeje. Aj po dvadsiaty raz musí začínať z nuly, v podmienkach, ktoré sú v porovnaní so susednými krajinami žalostné. Hovorím napríklad o neustálych problémoch špičkového alternatívneho divadla SKRAT. Alebo o nekomerčných slovenských tanečných zoskupeniach, ktorých situácia, a tým aj „konkurencieschopnosť“ je zúfalá...

Reálna kultúrna politika smeruje k podpore už aj tak podporovaných a obchádza ambicióznejších tvorcov a projekty. Prideľovanie štátnych dotácií je neprehľadné aj nepriehľadné, bez akejkoľvek spätnej väzby hodnotiacej výslednú umeleckú úroveň projektov a inštitúcií, na ktoré boli vynaložené štátne prostriedky. Divadelná kritika úplne stratila vplyv na divadelné dianie a dôsledkom je jej hlboký úpadok.

Záujmové skupinky a malomeštiacke spolky

Nadaní slovenskí tvorcovia húfne odchádzajú do zahraničia, či už žiť, alebo aspoň za prácou, nielen pre lepšie finančné podmienky, ale predovšetkým pre oveľa väčší záujem o ich robotu. Jeden príklad za všetky: slovenský režisér Viliam Dočolomanský na prvotriednych svetových festivaloch Wiener Festwochen či v Edinburghu skvelo reprezentoval – Českú republiku. Kdeže by na Slovensku mohol založiť svoju Farmu v jaskyni! Slovenské divadlá vôbec nepozývajú na významné zahraničné festivaly. Chodia Maďari, Poliaci, Česi, Lotyši, Litovčania – iba my nie. Naši tvorcovia prvej kategórie pestujú najmä štátom dotované výmeny a reprezentačné cesty, druhá kategória nemá peniaze na vytvorenie diela bez umeleckých kompromisov.

Na vine sme však aj my divadelníci: chýba tu najmä vedomie solidarity a previazanosti divadelného života v celej jeho šírke – od základných umeleckých škôl cez amatérske zoskupenia, sociálne divadlá, alternatívne a experimentálne súbory až po vrcholné profesionálne scény. V zdravých divadelných kultúrach divadelníci rôzneho typu cirkulujú, navzájom sa obohacujú, u nás to tak nie je. „Kamenní“ divadelníci sa málokedy zaujímajú o svojich alternatívnych kolegov a naopak. A všetci svorne kašlú na menšinové divadlá, na základné divadelné školstvo... Na našom malom Slovensku sa s obľubou pestujú rôzne záujmové skupinky a malomeštiacke spolky, ktoré na divadelnú scénu pôsobia ako mor – zožierajú totiž už mladých ľudí, ktorí rýchlo pochopia, že bez príslušnosti k niektorému z nich neuspejú – a buď sa vykašlú na svoje ideály, alebo na divadlo vôbec.

Nevznikajú nové súbory, a keď predsa len, tak sa nechávajú vykrvácať, nevypisujú sa konkurzy na rôzne divadelné priestory, ako je to napríklad v Česku, a ak, tak sú iba fraškou, varíme sa tu vo vlastnej šťave a motáme v uzavretom kruhu. A pritom na Slovensku žije toľko vzdelaných divadelníkov, ktorí cestujú, zaujímajú sa, robí sa tu kvalitný medzinárodný festival a iné cenné kultúrne podujatia... Prečo sa nedarí presadiť to najlepšie zo zahraničia do našich kvetináčov?

Šanca SND

Slovenské národné divadlo malo a stále má skvelú šancu stať sa skutočne živým srdcom celého slovenského divadla, nastoliť originálne témy z našej histórie i súčasnosti, z nášho svedomia a fantázie, témy nášho geopolitického priestoru, má šancu dať príležitosť talentovaným mladým ľuďom aj mimobratislavským divadelníkom prostredníctvom konkurzov, môže sa stať miestom, kde sa bude pravidelne spolupracovať s deťmi i dospelými podľa dobre fungujúcich zahraničných vzorov... Môže sa to podariť, ak bude súčasťou silnej divadelnej kultúry, fungujúcej na všetkých úrovniach. Ťažko však pestovať ruže v záhrade plnej buriny. A pritom to chce jediné: aby v slovenskom (aj národnom) divadle išlo o divadlo.

 

Slovenské národné divadlo malo a stále má skvelú šancu stať sa skutočne živým srdcom celého slovenského divadla, nastoliť originálne témy z našej histórie i súčasnosti, z nášho svedomia a fantázie, témy nášho geopolitického priestoru, má šancu dať príležitosť talentovaným mladým ľuďom aj mimobratislavským divadelníkom prostredníctvom konkurzov, môže sa stať miestom, kde sa bude pravidelne spolupracovať s deťmi i dospelými podľa dobre fungujúcich zahraničných vzorov... Môže sa to podariť, ak bude súčasťou silnej divadelnej kultúry, fungujúcej na všetkých úrovniach. Ťažko však pestovať ruže v záhrade plnej buriny. A pritom to chce jediné: aby v slovenskom (aj národnom) divadle išlo o divadlo.

 

Anna Grusková: O slovenskom (aj národnom) divadle, Žurnál, 9. 9. 2009