Trinásť premiér pôvodných slovenských inscenácií, niekoľko stoviek odohraných predstavení, niekoľkonásobná účasť na všetkých najvýznamnejších festivaloch na Slovensku ako Divadelná Nitra, Dotyky a spojenia Martin, Festival divadiel strednej Európy Košice, Víkend atraktívneho divadla Zvolen, zájazdy po celom Slovensku, pozvánky na festivaly do Čiech, Dánska, Nemecka, Rakúska, Talianska, dvakrát hlavná cena na festivale Nová dráma, vydaná kniha pôvodných slovenských dramatických textov.
Pred sebou reprezentácia Slovenska na veľkom prestížnom festivale v nemeckom Wiesbadene, kde posledný slovenský súbor vystupoval pred siedmimi rokmi. To všetko dosiahnuté pri minimálnych prevádzkových nákladoch, keď je samozrejmosťou, že herci, režiséri a technici sú zároveň stavbármi scény, manažérmi, šoférmi, účtovníkmi, upratovačmi, jednoducho všetkým, na čo iné pravidelne dotované divadlá zamestnávajú desiatky pracovníkov. Človek by si myslel, že divadlo s takouto históriou a výsledkami by si predovšetkým od štátnych úradníkov kultúrnych inštitúcií zaslúžilo, keď už nie nejakú tú úctu a snahu všemožne ho podporovať, tak aspoň trochu slušnosti. Nič také však nehrozí.
Kozmické míle od piesočku
Keď nedávno komisia zložená predovšetkým z úradníkov z inštitúcií so vzletnými názvami – Ministerstvo kultúry SR a Národné osvetové centrum – rozhodovala o tom, či divadlo SkRAT bude môcť spolu s Asociáciou združení A4 ďalej pôsobiť v priestoroch tzv. bývalého V-klubu, nič z vyššie uvedeného nebolo relevantné. Divadlo SkRAT sa spomenulo iba v jednej bizarnej súvislosti, keď sa jeden z členov či členiek výberovej komisie pohoršoval nad tým, ako sa môže v centre mesta hrať predstavenie s názvom Napichovači a lízači. Mimochodom, to je práve to predstavenie, ktoré bolo vybrané na festival do Wiesbadenu.
A práve tu je ten podstatný rozdiel. Komisia, ktorá vyberá na takýto festival, je zložená zo vzdelaných, rozhľadených a odborne fundovaných ľudí, ktorí nehodnotia veci podľa názvov po tom, čo ich vytrhnú z kontextu, a nerozhodujú podľa vopred dohodnutých kamarátšaftov! Sú to ľudia, ktorých ambíciou je tvoriť, nie intrigovať a likvidovať. Sú to ľudia, ktorí môžu výsledky svojej práce smelo prezentovať v čase a priestore na kozmické míle vzdialenom od piesočku, na ktorom sa zabetónovali niektorí slovenskí kultúrni úradníci.
Vynárajú sa ako prízraky
Divadlo SkRAT tak v má v krátkej dobe možnosť konfrontovať sa s dvoma diametrálne odlišnými svetmi. Svetom úradníckych štruktúr, stále sa neomylne vynárajúcich ako prízraky nevysporiadanej minulosti, maskujúcich svoje osobné či ekonomické záujmy vznešenými názvami ako kultúra či osveta.
Pre tento svet je niečo také ako nezávislé divadlo príliš neuchopiteľné a nepochopiteľné, aby nepocítil nutkavú potrebu zmiesť ho zo svojej cesty, ak sa mu do nej pripletie. Na takomto divadle sa nedá zarobiť, dokonca sa tu nedá ani odfotiť so známym televíznym hercom, aby bolo čo na stenu v kancelárii prišpendliť či založiť do albumu pre vnúčatá.
Na druhej strane je tu svet otvoreného stretnutia tvorivých ľudí z celej Európy, kde konfrontácia prebieha priamo na javisku a zákerné zákulisné praktiky sú tak nanajvýš predmetom demaskovania a výsmechu v predvádzaných inscenáciách. Aspoň tak to vždy bolo na medzinárodných festivaloch, na ktorých sa SkRAT doteraz aktívne zúčastňoval.
Keď padajú masky
Divadlo SkRAT sa teda momentálne ocitlo na ulici. A hoci je to po rokoch často radostnej, ale často aj úmornej práce – na pokraji fyzických a psychických síl – trpké konštatovanie, aj tu platí niekedy zneužívané, niekedy alibistické, niekedy predsa len pravdivé – všetko zlé je na niečo dobré. Padajú masky.
Na jednej strane sú tu úradníci so svojou suitou, schopní arogantným a neuveriteľne hlúpym spôsobom zmanipulovať jedno výberové konanie a znegovať tak niekoľkoročnú prácu úspešného kultúrneho centra a renomovaného divadla. Na druhej strane je tu Poľský inštitút, ktorý umožňuje odohrať SkRAT-u januárové predstavenia v jeho priestoroch v rámci akcie Kultúrny azyl. Sú tu ponuky kultúrnych centier v Žiline, Brne a v ďalších mestách, je tu vyše dvetisíc podpisov pod protestnou petíciou, je tu množstvo ohlasov a masívna podpora na internete.
To všetko dodáva SkRAT-u silu, ale najmä chuť prežiť. Aj keď v krajine, ktorá nemá veľkú tradíciu vo vznikaní úspešných a uznávaných divadiel, čo nezriaďuje a neriadi mesto či štát. Zato si buduje slušnú tradíciu v ich likvidovaní.
